Tempo jej rastu bolo naposledy vyššie v období 2006–2008, keď ekonomika rekordne rástla. V roku 2022 sme mali najvyššie tempo rastu spotreby za posledných 14 rokov, a to pri rekordnej inflácii a všeobecnom pocite zúfalstva v spoločnosti.
„Multikríza“ s expanziou spotreby
Zažívame krizonomické hody, ekonómia je nahrádzaná krizonómiou (výraz požičaný z dávnejšej skvelej knihy Ľudovíta Ódora). Kríza energetická, cenová, klimatická, politická aj geopolitická… Táto zmes brzdí rozvoj ekonomiky. Zvyčajne sa takéto javy odrazia aj v spomalení alebo poklese spotreby. Teraz sa stal opak. Existovali už signály zvláštneho vývoja (obchodníci si uprostred zdražovania pochvaľovali obrat v maloobchode v druhej polovici uplynulého roka, aj predvianočná nákupná horúčka vyzerala sľubne). Nie je to len nejaká slovenská zvláštnosť. Spotreba rýchlo rástla naprieč krízami zmietanou Európskou úniou. Jednou z mála výnimiek je Česko.
Obyvateľov k vyššej spotrebe mohla provokovať možnosť kompenzovať si odkladanú, utlmenú spotrebu z nedávnych pandemických čias. Obmedzenia padli, bolo možné znovu využívať služby postihnuté skoršími zákazmi. Takýto efekt kompenzácie odkladanej spotreby je možný aj napriek tomu, že u nás celková spotreba počas pandémie klesla iba veľmi mierne. Navyše možno dodať, že už približne desaťročie má spotreba v našom hospodárstve solídny rast (v recesii len krátky slabý pokles). Je tu dlhodobá tendencia nešetriť na spotrebe, hoci aj za cenu zadlžovania. V dobiehaní úrovne spotreby vyspelých ekonomík sme už nejaký čas úspešnejší ako v dobiehaní ich výkonnosti a produktivity.
Reálna mzda klesla, počet poberateľov rástol
Znie to ako provokácia pri súčasných náladách v spoločnosti, no treba pripustiť, že časti populácie sa darí aj v týchto podmienkach. A je to normálne, pri každej kríze sa časti ekonomiky aj obyvateľstva darí. O tejto časti je, prirodzene, menej počuť.
V roku 2022 sme mali najvyššie tempo rastu spotreby za posledných 14 rokov, a to pri rekordnej inflácii a všeobecnom pocite zúfalstva v spoločnosti.
A sú tu navyše javy, ktoré pomáhajú pochopiť rast spotreby aj pri všeobecne nepriaznivej hospodárskej klíme. Po prvé, štát masívne kompenzoval zvýšené životné náklady a ubezpečoval obyvateľstvo, že podstatnú časť prichádzajúceho nákladového šoku zoberie na seba. To mení stratégiu domácností a sú ochotné ísť do väčších výdavkov aj v nepriaznivom období. Za iných okolností by v ťažkých časoch prevládol tzv. opatrnostný motív a obyvateľstvo by šetrilo v očakávaní možného ohrozenia.
Po druhé, zamestnanosť sa vyvíjala po prekonaní pandemickej recesie veľmi priaznivo. V našej ekonomike sa v uplynulom roku odpracovalo o 161-tisíc pracovných hodín viac ako v roku pred ním. Počet zamestnaných stúpol o 42– tisíc (neberieme do úvahy pracujúcich v zahraničí), čo na pomery našej ekonomiky nie je málo. Takéto prírastky sa obyčajne nedosahujú ani v lepšej ekonomickej klíme. Médiá široko informovali o minuloročnom poklese reálnej mzdy pre infláciu. Lenže treba vidieť aj to, že počet poberateľov miezd výrazne stúpol. Aj preto celkový objem miezd vyplatených za jeden rok stúpol takmer o tri miliardy eur. Treba v tom vidieť sčasti aj návrat k predpandemickým úrovniam zamestnanosti.
A po tretie, časť nárastu spotreby bol umožnený ďalším zadlžovaním. Analytici pôsobiaci vo finančnom sektore vlani pripomínali rekordnú mieru zadlženia domácností.
Nereálne očakávania
Čo z toho vyplýva? Mali by sme prehodnotiť naše krizonomické pohľady. Slovenskí spotrebitelia nie sú jednoliata trpiaca masa. Desiatky percent domácností sú ohrozené chudobou. A iné desiatky percent sú proti zmesi kríz odolné. Môžu dokonca zámerne míňať v očakávaní ďalšieho zdražovania. Treba vidieť plastickejší obraz a nehnať sa za maximalizáciou plošnej pomoci všetkým. Je to ďalší z radu argumentov v prospech namierenia pomoci (a účinnej!) na tých, ktorí sa pri ekonomických šokoch nemôžu brániť. Ostatným stačí, ak politická elita nebude zmätkovať a prekážať.
Štátu prináleží úloha zmierňovať šoky a výkyvy v hospodárstve, nikdy však nie je v jeho silách garantovať skleníkové podmienky pre široké masy. Vytvárame nebezpečné očakávanie: domácnosti môžu nadobudnúť presvedčenie, že aj pri ďalších krízach sa budú politici predbiehať v garantovaní minimálnych dosahov, budú masívne míňať verejné zdroje na plošné vykompenzovanie všetkého zlého. Ľahko to môže skĺznuť k nereálnym očakávaniam voči štátu. Domácnosti potom strácajú svoju opatrnosť, neupravujú svoju spotrebu a úspory v záujme svojej stability.
Silný rast spotreby v týchto podmienkach je prekvapenie a nový jav pre ponaučenie ekonómov a politikov, nie je to však čisté zlo. Je možné, že takéto správanie domácností zabráni ekonomike skĺznuť z „multikrízy“ do recesie. Riziko precenenia ochranárskej roly štátu však straší.
