Demokrati naľavo – hlavy hore!

Všetko sa už vlastne chystá na septembrové voľby. Čulý ruch prebieha hlavne na pravej strane politického spektra. Tam to teda ružovo nevyzerá. Aj keď Slovensko by potrebovalo kultivovanú stredopravú stranu, asi takú nejakú, ako si predstavuje Dzurinda.

17.03.2023 12:00
debata (22)

Lenže pravicový volič je natoľko zmätený tým, čo sa udialo za posledné tri roky, že sa veru až tak ľahko, komfortne rozhodovať nebude. A tak vlastne v tejto chvíli stoja všetky pravicové strany, ktoré sa vyhlasujú za „demokratické“, priam na okraji útesu. Nad priepasťou zvoliteľnosti-nezvoliteľnosti. Iste, v politickom éteri iskria rôzne riešenia. Šlágrom je zjednocovanie, aby ani jeden „demokratický“, čítaj pravicový, hlas neprepadol. Lenže v realite zatiaľ až freneticky prebieha štiepenie.

OĽaNO sa rozpadlo a z Igorom Matovičom „riadeného procesu“ delenia strany sa razom stalo nenávistné osočovanie, hodné nepriateľov na život a na smrť. S veľkou pompou oznámené obnovenie „modrej“ medzi Mirom Kollárom a Mikim Dzurindom vyschlo skorej, ako sa mohlo vykukliť z ponajprv sľubnej larvy aspoň na malého motýľa. A tak Miki zbiera podpisy na novú stranu a Miro Kollár zlákal neduživého premiéra Hegera, ktorý síce – moja politická skúsenosť mi to našepkáva – v počiatku dáke to vyššie percento získa, ale v priebehu leta, keď volič postrehne jeho nemastnú, neslanú povahu, pekne-krásne stratí aj tú poslednú atraktívnosť. A teda Jaro Naď ju určite nenahradí, rovnako ako Miro Kollár. A veru ani Káčer (hoci mu v posledných sporoch, ktoré vyvolal, dávam za pravdu) nie je Korčok.

Nepochybne k nejakému spájaniu nasilu môže ešte prísť, ale nebude mať ten efekt, ktorý si „spájači“ nahovárajú. Nuž a je vysoko pravdepodobné, že SaS aj KDH pôjdu samostatne a budú do poslednej chvíle visieť nad spomínanou priepasťou neparlamentného osudu. Ak nepočítam ultrakonzervatívne strany (Smer a Republika), ktorých koaličný potenciál, a teda aj šanca zostaviť vládu sú mizivé, zostáva už len Hlas-SD a Progresívne Slovensko.

Pellegriniho nová šachová partia

Peter Pellegrini s obdivuhodnou odvahou vstúpil na neprebádanú pôdu, a pokiaľ ho niekto doteraz pokladal za váhavého, po jeho posledných vystúpeniach sa ukazuje ako politik, ktorý vstúpil do rizikového poľa, a to dokonca s istou eleganciou. A vstúpil nie nejako náhodne, ale celkom cieľavedome. S vedomím, že nejakého voliča stratiť môže, sa vyhranil voči Ficovi, nedvojzmyselne dal najavo, že si ho v budúcej vláde neželá. To isté odkázal Uhríkovi a Republike, použijúc výrok Miloša Zemana: „Neexistuje horší alebo lepší neonacista. Všetci sú neonacisti.“ Ale to je len vyhraňovanie sa voči extrému.

Pellegrinimu však nechýbal ani vizionársky ťah, keď namiesto všakovakých páčivých (mnohí používajú slovo populistických, ale ja ho neznášam, lebo v slovenskom politickom kolbišti je len osočovaním toho úspešnejšieho…) sociálnych benefitov predložil návrh už konečne nielen hovoriť, ale aj prekonať regionálne rozdiely: tú sto rokov do očí bijúcu skutočnosť, že niečia životná úroveň je predurčená len tým, či sa narodil v Trnave, Bardejove, na Považí či v Tokaji… A kladie si náročný horizont cca 15 rokov, čo je veľmi lákavé pre celé generácie od mladistvých až po penzistov. Som zvedavý na podrobnosti tohto projektu, ale aj na to, ako mu to začnú ostatné strany kradnúť.

My demokrati naľavo máme čo voliť a vôbec nemusíme prežívať existenciálne úzkosti na márne kúsky rozbitej slovenskej pravice. A nie sme odkázaní ani na žiaden extrém. Hlavy hore!

No a Pellegrini zariskoval ešte viac. Jednoznačne sa postavil proti ruskej agresii, ale – a tu je už vidieť jeho štátnickú skúsenosť – pri solidarite s Ukrajinou vyzýva na koordináciu s členmi EÚ a ukázal to aj prakticky. Ako poznám nemeckú politiku, kancelár Scholz by si na zdvorilostné reči čas nenašiel, a tak je zrejmé, že Pellegrini získal spojenca, a to toho v EÚ najsilnejšieho. Áno, práve kvôli otvoreniu modernej perspektívy Slovenska Pellegrini zariskoval aj nejakú stratu voliča. Ak však ukáže aj príťažlivý program, tak si zároveň otvoril cestu azda ku všetkým voličom, ktorí ho doteraz odmietali len pre nálepku Smer 2. Tú sa Pellegrinimu podarilo z Hlasu-SD konečne strhnúť.

Dozrievanie progresívcov

No a máme tu ešte Progresívne Slovensko. Nič výrazné, nič atraktívne, a predsa sa drží a pomaličky aj naberá. A nielen percentá, ale aj kvalifikovaných odborníkov. Pokiaľ som pred voľbami 2020 konštatoval, že PS nie je na riadenie štátu pripravené, tak dnes vidím celý rad osobností, ktorým by som vládnu funkciu pokojne zveril. Odborníci ako Štefan Kiss (bývalý riaditeľ Útvaru hodnoty za peniaze) a Tomáš Hellebrant, ktorý sa špecializuje na sociálnu ekonómiu, ale aj Lucia Plaváková, Zora Jaurová, Ingrid Kosová a celá plejáda ďalších dám vo svojich vystúpeniach ukazujú, že sa od toho prvého, viac akademického a prognostického, manifestu z roku 2019 posunuli na pole praktickej politiky.

A už sa trochu v domácej politike usadzuje aj predseda Michal Šimečka. A musel som sa zasmiať, keď práve v TV Pravda dôvodil Šimečka (rovnako ako v rozhovore pre Pravdu Štefan Kiss), že koncept delenia na pravicu a ľavicu je už tak trocha zastaraný. Nuž je to do očí bijúca nepravda, ale povedať, že politika PS má aj – a to relatívne silný – ľavicový vektor, by bolo pre stranu volebne neproduktívne. Volič PS sa sám nesituuje doľava. Lenže ako nazvať programové predsavzatie starať sa o znevýhodnených, o sociálne slabších, nespoliehať sa iba na trh (pozri rozhovor s Kissom v Pravde), a nestavať sociálnu politiku na konzervatívnych hodnotách, ale na občianskych právach? A je vari zelená politika v tej forme, ako ju prezentuje Martin Hojsík, pravicová? A to nehovorím o otvorenom programe občianskej rovnosti pre LGBTI+ vrátane registrovaných partnerstiev… Kde inde je to, ak nie vľavo, aj keď, aby som bol presný, ľavicovoliberálne? Ale to by voliča PS trochu odradilo, lebo ľavica má u nás inú konotáciu ako na tom „vysnívanom Západe“. A tak Šimečka ukázal svoju zrelosť, zaprel aj pravicu, aj ľavicu. A to mu vo voľbách neuškodí.

Nuž týmto rozborom som len chcel optimisticky povedať, že my demokrati naľavo máme čo voliť a vôbec nemusíme prežívať existenciálne úzkosti na márne kúsky rozbitej slovenskej pravice. A nie sme odkázaní ani na žiaden extrém. Hlavy hore!

© Autorské práva vyhradené

22 debata chyba
Viac na túto tému: #Peter Pellegrini #Progresívne Slovensko #Michal Šimečka #Hlas-SD