Ekonomicky to nedáva veľký zmysel, pretože pôdy máme dosť, rovnako ako nečinnej a lacnej pracovnej sily na chudobnom východe a juhu, takže načo by sme dovážali potraviny zo štátov, kde je pracovná sila násobne drahšia. Koniec koncov, čo chceme vyvážať, ak nie pracovne intenzívne potraviny v biokvalite? A nie je to ani vybranými chuťami našich spotrebiteľov, ktorí by tak veľmi túžili po francúzskych syroch vyrobených v susednom Poľsku, masle vyrobenom z nemeckého mlieka či hlboko zamrazenom mäse s nejasnou históriou.
Dôvody drahoty sú známe: poľnohospodárstvo trpí zneužívaním vysokých dotácií a naša (neexistujúca) priemyselná politika nemotivuje zvyšovať produktivitu v poľnohospodárstve a potravinárstve. Do poľnohospodárstva prúdi dobrých 600 miliónov eur ročne v priamych platbách, k tomu treba pripočítať časť fondu na podporu vidieka. Tieto peniaze poberajú hlavne veľké korporácie, ktoré profitujú z rozdielu medzi výškou nájomného za pôdu pozemkového fondu a výškou dotácie. Nič ich nenúti zaoberať sa produkciou potravín; idú jednoduchšou cestou a vyvážajú technické plodiny. „Vyhľadávači renty“ fungujú ako všade na svete, kdekoľvek im to prechádza. Na Slovensku táto schéma zároveň znemožňuje menším roľníkom, aby tvorili vyššiu pridanú hodnotu, lebo pôda je obsadená korporáciami.
Potraviny si treba vážiť. Lenže podľa Eurostatu v tomto roku priemerný Európan míňa na potraviny 15,6; priemerný Poliak 17,7 a priemerný Slovák až 24,3 percenta svojich príjmov. Horšie sú na tom už iba Srbi, Čiernohorci, Rumuni a Albánci. Na chlieb a cereálie minie Európan 2,9, Poliak 2,4 a Slovák 4,7 percenta svojich príjmov. Na mäso minie Európan 3,6, Poliak 3,4 a Slovák 6,0 percenta. Na mlieko, syr a vajcia minie Európan aj Poliak 2,4 percenta príjmov, Slovák 4,9 percenta.
Do poľnohospodárstva prúdi 600 miliónov eur ročne v priamych platbách, k tomu treba pripočítať časť fondu na podporu vidieka. Tieto peniaze poberajú hlavne veľké korporácie, ktoré profitujú z rozdielu medzi cenou nájomného za pôdu pozemkového fondu a výškou dotácie. Nič ich nenúti zaoberať sa produkciou potravín; idú jednoduchšou cestou a vyvážajú technické plodiny.
Priemerný Slovák teda nemá dôvod na radosť, pracuje doslova preto, aby sa uživil. Vo februári boli pre neho ceny vyššie o 15 percent než pred rokom. Ceny potravín o 28 percent. Žiadna iná položka mu tak nezdražela. Priemernému dôchodcovi podľa Štatistického úradu v januári stúpli životné náklady o 16 percent, rovnako ako nízkopríjmovej domácnosti.
Môžu byť ceny potravín na Slovensku nižšie? Obávam sa, že nie. Ide o príliš veľké dotácie a záujmy, ako dokazuje aj príbeh súčasnej vlády a nezáujem Európskej komisie. Sľuby o vyššej transparentnosti a efektívnosti v poľnohospodárstve sa jednoducho opäť nepodarilo splniť. A diskusie o lepšom využívaní priamych platieb a eurofondov, či nebodaj priemyselnej politike, neexistujú, úplne ich prekryli hádky o to, kto je väčší demokrat, „hodnotár“ a spájač.
Naši politici sa vyhovárajú na trh, ale tam, kde trh naozaj funguje, sú výdavky nižšie. Na potraviny v Rakúsku treba vyčleniť 10,8, Nemecku 11,7 percenta a v Holandsku 13,7 percenta výdavkov. Všade tam sú vlády aktívne a funkčné inštitúcie zabezpečujú reguláciu trhu. Výhovorky a dohody s obchodnými reťazcami, ktoré sú zvyčajne v zahraničných rukách, a preto ich naši konzervatívci nemajú radi, len zastierajú neschopnosť a nezáujem.
Z chleba a z hier nám teda ostávajú len hry. To najhoršie, čo sa nám po voľbách môže stať, je, že sa na ministerstve financií opäť vytvorí tabuľka s možnými úsporami a zvyšovaním daní a poplatkov. A opäť raz sa neurobia potrebné reformy, ktoré by aspoň trochu ubrali rentierom a pridali poctivým ľuďom. Asi je lepšie spoľahnúť sa na sivú ekonomiku a samozásobovanie čerstvými slovenskými potravinami.