Po roku 1945 sa rozličné arabské štáty postupne stali nezávislými, ale vo väčšine prípadov ich nezávislosť „zaručovali“ USA ako nástupca Veľkej Británie, ktorá túto oblasť dovtedy kontrolovala.
Terajšia, druhá arabská revolta dozrievala niekoľko rokov. Minulý mesiac dostala poriadnu injekciu úspešným povstaním tuniskej mládeže. Keď odvážni mladí ľudia riskujú život proti úplne skorumpovanému režimu a podarí sa im zosadiť prezidenta, treba im držať palce. Otázka však zostáva: Čo bude ďalej? V skutočnosti ide o dve otázky. Ako to, že povstanie uspelo, keď sa to nepodarilo pri mnohých iných pokusoch v ostatných arabských krajinách? Kto budú víťazi a kto porazení v Tunisku, v iných častiach arabského sveta či v celosvetovom systéme?
Mladí Tunisania to dokázali
Vzbúriť sa proti autoritatívnemu režimu nie je ľahké. Ten má k dispozícii zbrane a peniaze, za normálnych podmienok môže pokusy o vzdor v uliciach jednoducho potlačiť. Symbolické činy – ako samoupálenie mladého pouličného predavača Mohameda Buaziziho v zapadnutom mestečku na protest proti svojvôli predstaviteľov režimu – môžu strhnúť k protestom ostatných tak, ako sa to stalo v Tunisku. Aby však taký čin viedol k zvrhnutiu režimu, musí mať vážne trhliny.
V prípade Tuniska to tak naozaj bolo. Vojaci ani policajti neboli ochotní strieľať do demonštrantov, takže na to ostala iba elitná prezidentská garda. Ani to však nestačilo a Zín Abidín bin Alí musel i s rodinou ujsť do Saudskej Arábie. To, že v režime boli trhliny, ukazuje fakt, že vedúci činitelia prezidentovej strany v snahe prežiť búrku nezabudli zatknúť kľúčovú postavu donucovacej mašinérie Abdelwahaba Abdaláha. Inak by ich poslal za mreže on. Nezabudnime, ako po Stalinovej smrti jeho nástupcovia ihneď uväznili z rovnakého dôvodu Lavrentija Beriju.
Po tom, čo bin Alí utiekol, všetci tlieskali. S výnimkou Muammara Kaddáfího v Líbyi a Silvia Berlusconiho v Taliansku, ktorí naďalej vychvaľovali Alího cnosti. Francúzsko ako hlavný zahraničný priaznivec sa cítilo natoľko trápne, že uznalo svoj „chybný“ úsudok. Spojené štáty, ktoré ponechávali Tunisko v domnele bezpečných rukách Francúzov, nepovažovali podobné ospravedlnenie za nevyhnutné. Tuniský príklad povzbudil ľudí v iných krajinách, aby sa vydali podobným smerom – v tejto chvíli najvýraznejšie v Egypte, Jemene a Jordánsku.
Moc leží na uliciach
Bude trvať najmenej pol roka, kým sa dozvieme, kto sa skutočne chopí moci v Tunisku, Egypte a v celom arabskom svete. Spontánne povstania vytvárajú situáciu, aká vznikla v Rusku roku 1917. Po slávnej Leninovej vete „moc leží na ulici“ mohla túto moc zdvihnúť organizovaná a rozhodná sila – boľševici.
Aktuálna politická situácia v jednotlivých arabských krajinách je rôzna. Dnes neexistuje arabský štát, ktorý by mal organizovanú, svetskú radikálnu stranu, ako boli ruskí boľševici, pripravenú ujať sa moci. Existujú v nich rozličné buržoázne liberálne hnutia, ktoré by chceli hrať významnú rolu, ale máloktoré z nich majú silnú základňu.
Najorganizovanejšie sú islamistické hnutia s rozličnými zafarbeniami. Ich verzie islamistického štátu siahajú od režimov relatívne tolerantných k iným skupinám obyvateľstva, ako je to dnes v Turecku, až k drsnej verzii práva šaríja (talibanci v Afganistane), s rôznymi variantmi, akým je napríklad Moslimské bratstvo v Egypte. Výsledná podoba režimov je nejasná a bude sa vyvíjať. Kto teda zvíťazí vnútri jednotlivých krajín, je neisté.
Ako je to však s cudzími mocnosťami, ktoré sa zo všetkých síl pokúšajú udržať kontrolu nad situáciou? Hlavným vonkajším aktérom sú USA, na druhom mieste Irán. Všetci ostatní – Turecko, Francúzsko, Veľká Británia, Rusko či Čína – sú v tomto prípade menej významní.
Ten, kto najviac stráca druhou arabskou revoltou, sú jednoznačne Spojené štáty. Je to vidieť z neuveriteľnej váhavosti Washingtonu, ktorý chce byť na strane víťaza, no len pokiaľ nebude voči Američanom nepriateľský. Čo však má urobiť v situácii, aká vznikla v Egypte, ktorý je fakticky klientskym štátom USA?
Bielemu domu neostáva nič iné, než verejne vyzývať k väčšej „demokracii“ a k rokovaniam bez násilia. V zákulisí sa podľa všetkého povedalo egyptskej armáde, aby nestrápnila USA tým, že postrieľa priveľa ľudí. Môže však Mubarak prežiť bez toho, že by postrieľal mnoho ľudí?
Víťazi Irán a Turecko
K arabskej revolte dochádza v celosvetovej chaotickej situácii s troma hlavnými rysmi: znižujúca sa životná úroveň prinajmenšom dvoch tretín obyvateľstva, nehanebný rast príjmov relatívne nepočetnej hornej vrstvy a vážny úpadok efektívnej moci Spojených štátov. Nech sa skončí súčasná revolta akokoľvek, oslabí postavenie USA najmä v arabskom svete. A to práve preto, lebo dnes je v týchto krajinách jediným spoľahlivým základom politickej popularity odpor k zasahovaniu Spojených štátov do ich vnútorných záležitostí. Dokonca aj tí, čo si inak prajú angažovanosť USA a závisia od nej, zisťujú, že je politicky nebezpečné v tom pokračovať.
Najväčším vonkajším víťazom je Irán. Jeho režim na Blízkom východe a v severnej Afrike nepochybne považujú za podozrivý čiastočne preto, lebo nie je arabský, a čiastočne preto, že je šiitský. Ale práve politika USA dala Teheránu najcennejší dar – tým, že zbavila vlády Saddáma Husajna. Irán nemal urputnejšieho a účinnejšieho nepriateľa ako bol Saddám. Je pravdepodobné, že vodcovia Iránu každodenne žehnajú Georgeovi W. Bushovi za takú úžasnú láskavosť. Vybudovali na tom rozumnú politiku, ktorá spočíva v ochote podporovať nešiitské hnutia ako Hamas, pokiaľ plnia jedinú podmienku: ostro sa stavajú proti Izraelu a proti zasahovaniu USA do tohto regiónu.
Menšia výhra pripadá Turecku, ktoré sa po dlhší čas z duše priečilo ľudovým silám arabského sveta. Bolo totiž dedičom Osmanskej ríše a súčasne blízkym spojencom Spojených štátov. Dnešný režim, ktorý vzišiel z volieb a predstavuje islamistické hnutie neusilujúce sa o vnucovanie zákonov šaríja všetkému obyvateľstvu, ale o občianske právo pre islamských veriacich, naznačilo svoju podporu arabskej revolte. A to aj s rizikom, že ohrozí svoje tradične dobré vzťahy s Izraelom a USA.
Samozrejme, najväčším víťazom druhej arabskej revolty sa postupom času stane ľud arabských krajín.