Akú Líbyu chceme mať?

24.03.2011 16:51
Líbya, útok spojencov, Benghází
Povstalci oslavujú víťazstvo spojeneckých vojsk nad Kaddáfího jednotkami v boji o Benghází. Autor: ,

Ak by nebolo útokov západnej koalície, povstalecké jednotky by s veľkou pravdepodobnosťou nedokázali poraziť režim Muammara Kaddáfího. Jednotlivé líbyjské mestá vzdialené od seba aj niekoľko sto kilometrov tvoria samostatné mestské bašty odporu.

Preto je pre vládne jednotky pomerne jednoduché ich poraziť. Výnimku tvorí východné pobrežie – Kyrenajka, kde mestá dávneho Pentapolisu (Bengázi, Šahhát, Súsá, al-Bajdá a Barka) ležia pomerne blízko seba. Aj preto bolo pre nasadené jednotky veľmocí ešte v januári 2011 jednoduchšie dostať sa ku kompaktnejšiemu ľudskému zdroju, ktorý by bol schopný sformovať opozíciu.

Pomaly už na verejnosť začínajú prenikať informácie o januárových a februárových akciách síl špeciálneho nasadenia, ktoré sa dostali nielen na východolíbyjské pobrežie, ale aj do vnútrozemia. Nepotvrdené informácie hovoria, že ich cieľom boli aktivity spojené s rozkladom infraštruktúry, dôležitej pre chod štátu najmä z vojensko-bezpečnostného či mediálneho hľadiska.

Výsledkom boli „náhodné“ výbuchy dôležitých objektov najmä, ale nielen, v oblasti Kyrenajky. Zároveň sa do krajiny infiltrovalo množstvo spravodajských expertov, ktorí sa dostávali do užšieho kontaktu s miestnymi obyvateľmi, budúcimi predstaviteľmi opozície, ktorí sú vyzbrojovaní v posledných dňoch zo zahraničných zdrojov, prípadne zbraňami z prepadnutých policajných a vojenských hliadok.

Hrozí Líbyi rozpad?

Pokiaľ ide o rozštiepenie Líbye na viacero štátov v dôsledku rôznych záujmov jednotlivých kmeňov, všetky strany vyhlasujú, že sú za celistvosť krajiny v takom rozsahu, v akom dnes existuje. Lenže je to aj skutočné želanie?

Nebolo by prekvapením, keby sa nakoniec ukázalo, že pre niektoré záujmové skupiny v zahraničí je výhodnejšie, keby sa Líbya nakoniec rozdelila a vznikli by z nej minimálne dva štáty predstavujúce územie bývalej Tripolitánie, Kyrenajky a Fazzánu? Veď ak by dnešná priečka v prvej dvadsiatke v exporte ropy klesla oveľa nižšie, novovzniknuté menšie a politicky slabšie štáty by prestali byť takým významným hráčom ako dnešná Líbya.

Navyše, rozdelením by prišli problémy s demarkáciou hraníc, ktoré sa vždy ťažko riešia, a tak by sa ľahšie odpútavala pozornosť na drahocennú surovinu. Príklady zo strednej a východnej Európy v období za posledných približne 20 rokov hovoria dostatočne za seba, osud Sudánu ani nespomínajúc.

Povstalecké skupiny

Hovorí sa o povstalcoch a rebeloch, ale stále nemáme ani približnú definíciu ich zloženia. Dá sa zhodnotiť, že ide o štyri skupiny síl:
1. Dezintegračné, teda tie, ktoré majú záujem na rozdelení krajiny. Otázne je, či by chcela hypotetická vláda v Bengázi vládnuť aj v Tripolise. A Tripolis by s tým súhlasil?
2. Radikálne, tí, čo v minulosti odišli do Afganistanu a Pakistanu a bojovali v rámci Al-Kajdá proti Rusom a Američanom, a ktorých po prepustení z amerických väzení v Afganistane a následnej repatriácii do Líbye Kaddáfí po povinnej prevýchove prepustil na reverz na slobodu. Veľa z nich patrí medzi politických väzňov, ktorých fotografie ukazujú na plagáte opozičné predstaviteľky a na prvý pohľad vidno, že patria k fundamentalistom.
3. Rojalistické, t. j. prívrženci prvého a zároveň posledného Líbyjského kráľovstva, ktoré sa okrem využitia kráľovskej zástavy doteraz natoľko neprejavili. Možno sa nepriami potomkovia kráľa Idrísa I. začnú k slovu intenzívnejšie hlásiť až pri formovaní nových politických síl.
4. Nezaradené – teda sily, ktorých jediným motívom je odpor ku Kaddáfího vláde a ktorých je najviac, sa v budúcnosti pravdepodobne nevyprofilujú ako politická strana. Tým, že jediným zjednocujúcim motívom je zmena režimu, ktorá skôr či neskôr nastane, postupom času príde aj na rozdielne očakávania a iné politické zámery, ktoré, verím, že hoci i s prípadnou cudzou prítomnosťou v krajine neskĺznu do neželanej občianskej vojny.

Vojenská prítomnosť a arabská spolupatričnosť

Vojenská prítomnosť cudzích síl pôsobí ako kvalitatívne iný prvok v rámci arabsko-afrického prostredia. Aj keď cieľom koaličných síl je zmena režimu, budú musieť tieto veľmoci vnútropolitickú, a najmä ekonomickú situáciu veľmi pozorne sledovať.

Hoci hlavným problémom Líbye nie sú ekonomické dôvody (i keď nemožno hovoriť, že by si väčšina obyvateľov napriek vysokému HDP žila v luxuse, veď v roku 2010 podľa hodnotenia kvality života OSN zaradila Líbyu na 1. miesto v Afrike), ale po uspokojení hmotných požiadaviek obyvateľstva príde rad aj na arabskú spolupatričnosť s Palestínčanmi. Ak by takúto situáciu Západ neriešil, veľmi ľahko by to mohlo nahrávať radikalizmu, ktorý nielen my nechceme. A to nie je prípad iba Líbye.

Na koho sa Kaddáfí spoliehal? Aj keď Líbya patrí k arabským krajinám, líbyjský vodca sa už dlhoročne spolieha skôr na Afriku ako na Arabov. Liga arabských štátov takmer nikdy neprijala výraznú rezolúciu na ochranu proarabských záujmov, väčšinou išlo o kopírovanie rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN.

Aj preto vodca revolúcie ešte zhruba pred troma týždňami navrhoval, aby boli do krajiny vyslaní medzinárodní pozorovatelia pod záštitou Africkej únie, ktorá sa mu z jeho pohľadu zdala objektívna. Nestalo sa, neprišli pozorovatelia ani z Africkej únie, ani z OSN. Prišla rezolúcia č. 1973 a rovno za ňou vopred odklepnutý a pripravený vojenský zásah.

Kocky sú hodené

Nakoniec zaujme, že aj verejná mienka na Slovensku je väčšinovo proti vojne v Líbyi. Britská tiež. Každý deň vojny stojí 100 až 200 miliónov dolárov. V konečnom dôsledku to pocítime vo vreckách všetci, bez ohľadu na to, či sa na nej zúčastňujeme alebo nie.

Armády sa síce zbavia starých striel Tomahawk, ktoré si našli využitie a vyčistia sa skladové zásoby, ale bude svet takto spokojnejší? Ako by sa teraz hodili tie peniaze Japonsku, aby sa postavilo na nohy a my s ním! Možno máme v čerstvej pamäti spomienky na Irak a na nevyriešenú politickú situáciu v tejto krajine, kde snahy o demokraciu majú iba rétorickú podobu.

V každom prípade kocky sú hodené a vývoj nezastavíme. Preto by sme mali podporiť tie sily, ktoré z hľadiska stability považujeme za najsilnejšie a s ktorými je možné vytvoriť novú a komunikatívnejšiu Líbyu. A určite medzi nimi nájdeme aj desiatky takých, ktorí študovali v bývalom Československu, ktorí vedia, že majú u nás politické zázemie, o ktoré sa budú môcť oprieť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk