Preto je pre vládne jednotky pomerne jednoduché ich poraziť. Výnimku tvorí východné pobrežie – Kyrenajka, kde mestá dávneho Pentapolisu (Bengázi, Šahhát, Súsá, al-Bajdá a Barka) ležia pomerne blízko seba. Aj preto bolo pre nasadené jednotky veľmocí ešte v januári 2011 jednoduchšie dostať sa ku kompaktnejšiemu ľudskému zdroju, ktorý by bol schopný sformovať opozíciu.
Pomaly už na verejnosť začínajú prenikať informácie o januárových a februárových akciách síl špeciálneho nasadenia, ktoré sa dostali nielen na východolíbyjské pobrežie, ale aj do vnútrozemia. Nepotvrdené informácie hovoria, že ich cieľom boli aktivity spojené s rozkladom infraštruktúry, dôležitej pre chod štátu najmä z vojensko-bezpečnostného či mediálneho hľadiska.
Výsledkom boli „náhodné“ výbuchy dôležitých objektov najmä, ale nielen, v oblasti Kyrenajky. Zároveň sa do krajiny infiltrovalo množstvo spravodajských expertov, ktorí sa dostávali do užšieho kontaktu s miestnymi obyvateľmi, budúcimi predstaviteľmi opozície, ktorí sú vyzbrojovaní v posledných dňoch zo zahraničných zdrojov, prípadne zbraňami z prepadnutých policajných a vojenských hliadok.
Hrozí Líbyi rozpad?
Pokiaľ ide o rozštiepenie Líbye na viacero štátov v dôsledku rôznych záujmov jednotlivých kmeňov, všetky strany vyhlasujú, že sú za celistvosť krajiny v takom rozsahu, v akom dnes existuje. Lenže je to aj skutočné želanie?
Nebolo by prekvapením, keby sa nakoniec ukázalo, že pre niektoré záujmové skupiny v zahraničí je výhodnejšie, keby sa Líbya nakoniec rozdelila a vznikli by z nej minimálne dva štáty predstavujúce územie bývalej Tripolitánie, Kyrenajky a Fazzánu? Veď ak by dnešná priečka v prvej dvadsiatke v exporte ropy klesla oveľa nižšie, novovzniknuté menšie a politicky slabšie štáty by prestali byť takým významným hráčom ako dnešná Líbya.
Navyše, rozdelením by prišli problémy s demarkáciou hraníc, ktoré sa vždy ťažko riešia, a tak by sa ľahšie odpútavala pozornosť na drahocennú surovinu. Príklady zo strednej a východnej Európy v období za posledných približne 20 rokov hovoria dostatočne za seba, osud Sudánu ani nespomínajúc.
Povstalecké skupiny
Hovorí sa o povstalcoch a rebeloch, ale stále nemáme ani približnú definíciu ich zloženia. Dá sa zhodnotiť, že ide o štyri skupiny síl:
1. Dezintegračné, teda tie, ktoré majú záujem na rozdelení krajiny. Otázne je, či by chcela hypotetická vláda v Bengázi vládnuť aj v Tripolise. A Tripolis by s tým súhlasil?
2. Radikálne, tí, čo v minulosti odišli do Afganistanu a Pakistanu a bojovali v rámci Al-Kajdá proti Rusom a Američanom, a ktorých po prepustení z amerických väzení v Afganistane a následnej repatriácii do Líbye Kaddáfí po povinnej prevýchove prepustil na reverz na slobodu. Veľa z nich patrí medzi politických väzňov, ktorých fotografie ukazujú na plagáte opozičné predstaviteľky a na prvý pohľad vidno, že patria k fundamentalistom.
3. Rojalistické, t. j. prívrženci prvého a zároveň posledného Líbyjského kráľovstva, ktoré sa okrem využitia kráľovskej zástavy doteraz natoľko neprejavili. Možno sa nepriami potomkovia kráľa Idrísa I. začnú k slovu intenzívnejšie hlásiť až pri formovaní nových politických síl.
4. Nezaradené – teda sily, ktorých jediným motívom je odpor ku Kaddáfího vláde a ktorých je najviac, sa v budúcnosti pravdepodobne nevyprofilujú ako politická strana. Tým, že jediným zjednocujúcim motívom je zmena režimu, ktorá skôr či neskôr nastane, postupom času príde aj na rozdielne očakávania a iné politické zámery, ktoré, verím, že hoci i s prípadnou cudzou prítomnosťou v krajine neskĺznu do neželanej občianskej vojny.
Vojenská prítomnosť a arabská spolupatričnosť
Vojenská prítomnosť cudzích síl pôsobí ako kvalitatívne iný prvok v rámci arabsko-afrického prostredia. Aj keď cieľom koaličných síl je zmena režimu, budú musieť tieto veľmoci vnútropolitickú, a najmä ekonomickú situáciu veľmi pozorne sledovať.
Hoci hlavným problémom Líbye nie sú ekonomické dôvody (i keď nemožno hovoriť, že by si väčšina obyvateľov napriek vysokému HDP žila v luxuse, veď v roku 2010 podľa hodnotenia kvality života OSN zaradila Líbyu na 1. miesto v Afrike), ale po uspokojení hmotných požiadaviek obyvateľstva príde rad aj na arabskú spolupatričnosť s Palestínčanmi. Ak by takúto situáciu Západ neriešil, veľmi ľahko by to mohlo nahrávať radikalizmu, ktorý nielen my nechceme. A to nie je prípad iba Líbye.
Na koho sa Kaddáfí spoliehal? Aj keď Líbya patrí k arabským krajinám, líbyjský vodca sa už dlhoročne spolieha skôr na Afriku ako na Arabov. Liga arabských štátov takmer nikdy neprijala výraznú rezolúciu na ochranu proarabských záujmov, väčšinou išlo o kopírovanie rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN.
Aj preto vodca revolúcie ešte zhruba pred troma týždňami navrhoval, aby boli do krajiny vyslaní medzinárodní pozorovatelia pod záštitou Africkej únie, ktorá sa mu z jeho pohľadu zdala objektívna. Nestalo sa, neprišli pozorovatelia ani z Africkej únie, ani z OSN. Prišla rezolúcia č. 1973 a rovno za ňou vopred odklepnutý a pripravený vojenský zásah.
Kocky sú hodené
Nakoniec zaujme, že aj verejná mienka na Slovensku je väčšinovo proti vojne v Líbyi. Britská tiež. Každý deň vojny stojí 100 až 200 miliónov dolárov. V konečnom dôsledku to pocítime vo vreckách všetci, bez ohľadu na to, či sa na nej zúčastňujeme alebo nie.
Armády sa síce zbavia starých striel Tomahawk, ktoré si našli využitie a vyčistia sa skladové zásoby, ale bude svet takto spokojnejší? Ako by sa teraz hodili tie peniaze Japonsku, aby sa postavilo na nohy a my s ním! Možno máme v čerstvej pamäti spomienky na Irak a na nevyriešenú politickú situáciu v tejto krajine, kde snahy o demokraciu majú iba rétorickú podobu.
V každom prípade kocky sú hodené a vývoj nezastavíme. Preto by sme mali podporiť tie sily, ktoré z hľadiska stability považujeme za najsilnejšie a s ktorými je možné vytvoriť novú a komunikatívnejšiu Líbyu. A určite medzi nimi nájdeme aj desiatky takých, ktorí študovali v bývalom Československu, ktorí vedia, že majú u nás politické zázemie, o ktoré sa budú môcť oprieť.