Neistota, strach a hnev
Veľkú väčšinu spoločnosti premkla sociálna úzkosť vyvolaná strachom zo zajtrajška. Inflácia, ktorá je dvojnásobná oproti priemeru v eurozóne, zasahuje predovšetkým ceny potravín. Vláda si s tým evidentne nevie poradiť v situácii, keď veľká časť dôchodcov rieši každodennú dilemu, či si kúpiť lieky alebo základné potraviny. Do pásma chudoby sa však prepadli aj ďalšie kategórie obyvateľstva zúfalo hľadajúce svetielko v tuneli existenčnej neistoty.
Spomedzi ďalších faktorov rastúceho pocitu ohrozenia spomeňme aspoň eskalujúcu krízu v zdravotníctve. Dostupnosť adekvátnej zdravotnej starostlivosti už dávno prestala byť samozrejmosťou po zlyhaniach predchádzajúcich vedení rezortu. A krajne nedôveryhodný poverený minister zdravotníctva Eduard Heger, ktorý je zároveň rovnako nedôveryhodným povereným ministrom financií a navyše aj povereným predsedom vlády, žiadnu nádej na zlepšenie narábania so zdravím občanov nepredstavuje.
K zlej povesti vládnucej garnitúry a hnevu v spoločnosti prispievajú aj stále živé spomienky na to, ako katastrofálne manažovala pandémiu covidu. Igor Matovič a Eduard Heger doteraz nepredostreli slovenskej verejnosti analýzu príčin toho, že v počte úmrtí na covid Slovensko patrilo k najhorším štátom nielen v rámci EÚ, ale aj vo svetovom meradle. Nevyvodili politickú zodpovednosť za katastrofálne manažovanie pandémie sprevádzané masovým šikanovaním obyvateľstva a neracionálnym vynakladaním štátnych prostriedkov.
Pridajme k tomu narastajúci vnútorný konflikt v spoločnosti pre pomoc Ukrajine napadnutej Putinovým Ruskom a pre geopolitické smerovanie Slovenskej republiky. Odvolaná a zároveň bezprecedentne nedôveryhodná vláda nie je schopná racionálne ho politicky manažovať.
Máme tak sumár hlavných príčin nárastu podpory pre radikálne až extrémistické sily, ktorá sa ukazuje aj v prieskumoch volebných preferencií.
Ak sa nič nezmení a bezvládie sprevádzané chaosom a orgiami populizmu v NR SR bude až do 30. septembra pokračovať, nahrá to jedine extrémistickým silám.
Vybavovanie účtov alebo český príklad?
Hnev a strach víťazia nad potrebou vecne diskutovať o tom, ako spoločnosť vyviesť z najhlbšej politickej krízy v histórii štátnej samostatnosti. Túžba po revanši a vybavovaní si politických účtov bráni racionálnej debate o tom, ako Slovensko vrátiť opäť na trajektóriu konvergencie s najvyspelejšími členskými štátmi EÚ, na ktorej je susedné Česko, ako naštartovať novú vlnu jeho zásadnej modernizácie.
Ak sa nič nezmení a bezvládie sprevádzané chaosom a orgiami populizmu v NR SR bude až do 30. septembra pokračovať, nahrá to jedine extrémistickým silám. Takmer šesť mesiacov do volieb je dosť dlhý čas na to pokúsiť sa zastabilizovať vnútropolitický vývoj a zmeniť charakter predvolebnej diskusie.
Tým, ktorí hovoria, že prezidentka už premeškala čas, keď svoju vládu nevymenovala už v januári a nevynútila si od rozpadnutej vládnucej koalície predčasné voľby v máji alebo júni, možno dať za pravdu. Ale iba čiastočne. Ešte nie je neskoro. Vláda Jiřího Rusnoka, ktorú prezident Zeman vymenoval po páde vlády Petra Nečasa v júli 2013, vládla predsa iba sedem mesiacov. Doviedla však v politickej kríze sa nachádzajúcu českú spoločnosť úspešne k parlamentným voľbám. A to aj bez vyslovenia dôvery v Poslaneckej snemovni. V tejto vláde z 15 odborníkov bolo 14 nestraníkov a jeden člen KDÚ-ČSL. Z predchádzajúceho Nečasovho kabinetu v nej ostal iba jeden minister.
Vláda si dokázala získať podporu sociálnych partnerov, tak odborov ako aj zamestnávateľov, a postupne aj podporu verejnosti, hoci pôsobila ako vláda v demisii. Žiaden z jej členov neutrpel reputačné škody ani sa mu nezrútila profesionálna kariéra.
Chce to len odvahu a zodpovednosť
Keďže súčasná 85 percentami spoločnosti odmietaná vláda-nevláda so všetkými jej necnosťami je tak či tak vnímaná ako vláda Zuzany Čaputovej, hlave štátu nemôže politicky uškodiť, ak ju konečne vymení za kompetentnú úradnícku vládu. Vymenovaním takejto vlády by zmizli z očí zdiskreditované až nenávidené tváre, ktoré verejnosť udržiavajú v permanentnom hneve. „Demokrati“ by sa tak mohli naplno sústrediť na budovanie svojej novej strany bez vyrušovania vládnutím.
V kuloároch spomínané meno viceguvernéra NBS ako jej premiéra by úradníckej vláde dalo punc odbornosti a vecnosti, po ktorej spoločnosť po Matovičovom a Hegerovom amaterizme úpenlivo volá. Odborníci v nej inštalovaní by, samozrejme, museli obetovať svoje súkromie a kus života, ale mohli by sa zaslúžiť o lepšie fungovanie štátu. Takáto vláda by mohla pripraviť opatrenia na skrotenie inflácie a ekonomickú a sociálnu stabilizáciu, položiť základy rozpočtu na rok 2024, ktoré by boli využiteľné vládou, ktorá vyjde z volieb, a najmä presmerovať súčasný nenávistný politický diskurz na rozpravu o úlohách budúcej vlády národnej záchrany.
Netreba na to veľa. Len odvahu, zodpovednosť za Slovensko a rozhodnosť pani prezidentky.