Súčasná finančná mizéria slovenskej vedy je taká zjavná, že o kvalite rozdeľovania peňazí často zabúdame hovoriť. Práve v chudobe je však dôležité míňať múdro a premyslene. Dôkazom je aj obrovská injekcia, ktorú do tohto vyprahnutého prostredia vložili eurofondy. Zatiaľ nepozorovať výraznejšie zlepšenie výskumných výsledkov, keďže tieto peniaze boli často rozdeľované veľmi zlým, úradnícko-politickým postupom. Lepšie rozdeľovanie by však nemalo znamenať viac byrokracie. Pri obmedzených prostriedkoch je nezmyslom zaťažovať vedcov extrémne zložitými postupmi hodiacimi sa na projekty s rádovo vyšším rozpočtom.
Chrbticou kvalitnej vedy všade na svete je dobrý grantový systém. Neznie to vzrušujúco, ale v skutočnosti ide o úžasný, no tvrdo darvinistický mechanizmus: vedci, ktorých doterajšie výsledky a nové myšlienky presvedčia špičkových hodnotiteľov, dostávajú ďalšie peniaze. Nielenže môžu bádať, ale ďalej sa „rozmnožujú“ – myšlienkovo aj personálne. Naberajú asistentov a doktorandov, chodia na pobyty na iné kvalitné pracoviská, prezentujú svoju prácu na medzinárodných konferenciách a sú súčasťou globálnej siete špičiek. Naopak, tí slabší sú vytláčaní na okraj… Je to kruté, ale účinné. A spravodlivé voči daňovníkom, ktorí to platia.
Slovensko ešte v 90. rokoch vytvorilo systém menších grantov VEGA pre vysoké školy a Slovenskú akadémiu vied. Za Dzurindovej vlády vznikla Agentúra na podporu výskumu a vývoja, ktorá prevádzkuje viacero kľúčových grantových programov pre všetkých vedcov. Oba systémy sú to lepšie, čo u nás pri financovaní vedy poznáme – o granty sa súťaží a rozhodcami kvality sú vedci, nie úradníci či politici. Práve preto by mali byť prioritou pri reforme financovania vedy – je na čom budovať, ale zároveň aj čo zlepšovať.
Je potrebné zamerať sa najmä na kvalitu výberu projektov a administratívnu náročnosť celého systému. Výsledky každého grantového systému najviac ovplyvňuje kvalita hodnotenia návrhov, a keďže vo vede sa kvalita nedá zredukovať na jednoduché, automaticky využiteľné kritériá, musíme dôverovať hodnotiteľom. Dnes sú v drvivej väčšine vyberaní zo Slovenska, v najlepšom prípade z Česka. Potrebujeme širšie databázy nezaťažené osobnými vzťahmi. Treba zverejňovať viac informácií z procesu hodnotenia a zvýšiť tak schopnosť samotných vedcov monitorovať jeho kvalitu a férovosť. Do tretice treba zmeniť kultúru bodovania tak, aby sa odstránila bodová inflácia, kde priveľa projektov vychádza z hodnotenia ako kandidáti na Nobelovu cenu.
Nezáživne znejúcou, ale tiež zásadnou témou je administratívna náročnosť hodnotenia, ale aj realizácie grantov. Tie by mali byť primerané výške grantov. Ak napríklad v systéme VEGA často grant dosahuje výšku len 5– až 10-tisíc eur ročne, ťažko odôvodniť nutnosť podávania hrubých žiadostí aj detailných rozpočtových obmedzení použitia. Treba byť náročný na predchádzajúce výsledky výskumníka a na kvalitu jeho vedeckého nápadu, ale rozviazať im ruky, čo sa týka použitia prostriedkov. Prínosom môže byť aj dvojkolové hodnotenie pri väčších projektoch, kde detailnú dokumentáciu budú vypracúvať len tí, čo prejdú prvým „čistiacim“ kolom.
Nedávno schválené vládne stratégie v oblasti vedy – Fénix aj Minerva II – sľubujú vedcom viac peňazí, ale aj lepší grantový systém. O prvom sa hovorí často, ale vedci potrebujú aj kvalitnejší a zároveň ústretovejší grantový systém. Ak sa v roku 2012 podarí naplniť predsavzatia vlády, od roku 2013 by sa ho mohli dočkať.