Upozornila na hodnoty, na ktoré máme tendenciu zabúdať. Navyše nám dochádza, v akom ťažkom období sa Česká republika i celá Európa nachádzajú. A v neposlednom rade: opustil nás jemný, citlivý a poctivý človek, ktorých nie je vo verejnom priestore nikdy dosť.
Kdekto sa teraz pýta: Aký odkaz nám zostane po Havlovi? Dokážeme bez neho udržiavať ideály Novembra 1989? Končí sa jedna éra a začína sa iná? Myslím si, že až také dramatické to nie je. Ak Václav Havel vnášal do československej a neskôr do českej politiky niečo naozaj hodnotné, bol to tolerantný dialóg, počúvanie oponentov, hľadanie a nachádzanie konsenzu.
To môžeme zvládnuť aj bez neho, stačí len chcieť. Politickým stranám nič nebráni, aby prestali chápať svoje názorové súperenie ako boj na život a na smrť. Prestať s predvádzaním svalov a zasadnúť si k rokovaciemu stolu, ako nás učil onen drobný nenápadný mužíček, sa dá prakticky ihneď.
Ešte významnejší Havlov prínos pre spoločnosť nachádzame v jeho disidentskom období. Už na začiatku 70. rokov, skôr, ako prispel k vzniku Charty 77, dokázal predviesť, aké okysličujúce účinky má obyčajná občianska statočnosť. Z nej odôvodnil svoj rešpekt k neziskovému sektoru a pestrým občianskym iniciatívam, ktoré si vážil viac ako politické strany. Havlovi dochádzalo, že úradnícke štruktúry, všelijaké sekretariáty, výbory a grémiá nikdy neodvedú takú prospešnú a dôkladnú prácu ako aktívny jedinec, pokiaľ možno koordinovaný s jemu podobnými.
Keď Havel premýšľal o svete, mal v zornom uhle jednak človeka, jednak ideály slobody a humanity. Napriek tomu (alebo práve preto?) niektoré dejinné politické procesy úplne nechápal. Napríklad riešenie česko-slovenskej otázky na začiatku 90. rokov viac komplikoval, než mu napomáhal. Neskôr sa hrubo mýlil v analýze konfliktu na Balkáne či invázie do Iraku.
Na druhej strane si veľmi dobre uvedomoval potrebu politickej integrácie Európy. Za životne dôležitú pokladal úzku spoluprácu s najbližšími susedmi Československa či neskôr Českej republiky.
Veľkorysé gestá voči Nemecku urobil ešte v čase, keď si tým proti sebe mohol poštvať podstatnú časť občanov roky strašených sudetskými bubákmi. Vedel však byť aj kritický, či už k Mečiarovej vláde na Slovensku, k Poľsku bratov Kaczynských alebo k súčasným pomerom v Maďarsku. Bez toho, aby používal silné slová, vždy dokázal vyjadriť svoj názor zreteľne, bez chodenia okolo horúcej kaše, doma i v cudzine.
Pre praktickú politiku nebol Havel veľmi stavaný. Pýtal sa, pochyboval, a to nie je práve vhodná výbava pre úspešného akčného politika. Preto sa nikdy otvorene nepostavil proti Václavovi Klausovi, napriek tomu, že to od neho nemalá časť českej verejnosti očakávala. Aspoň sa však pokúšal Klausovo vládnutie korigovať a glosovať. Zďaleka pritom nie je isté, že víťazom epochálneho sporu týchto významných osobností je pragmatický technokrat, ktorý dnes obýva Pražský hrad. Zisky a straty na oboch stranách raz spočítajú až historici.
Už dnes však môžeme na základe znalosti diela Havla, dramatika a esejistu, konštatovať, že patril k najpozoruhodnejším a najpremýšľavejším osobnostiam v novodobých českých dejinách. Komu nevyhovuje jeho program, môže sa inšpirovať aspoň jeho štýlom. A len čo utíchne možno až prihlasné a okázalé štátom podnecované trúchlenie, dôjde nám hádam, že to podstatné z Václava Havla v nás a okolo nás zostáva. Stačí iba dobre hľadať.