Premení ľavica svetový systém?

Pre svetovú ľavicu bol rok 2011 dobrý, nech definujeme ľavicu akokoľvek – z úzkeho či širokého hľadiska. Základná príčina? Zlé ekonomické podmienky, ktorými trpela väčšina štátov. Nezamestnanosť bola vysoká a ďalej rástla. Vlády sa borili s vysokou zadlženosťou a zníženými príjmami. Reagovali tým, že ukladali úsporné opatrenia svojim obyvateľom a súčasne chránili banky.

04.01.2012 22:00
debata (1)

Výsledkom bola celosvetová revolta, ktorej dalo hnutie Okupujte Wall Street názov 99 %. Masové protesty boli namierené proti horibilnej polarizácii bohatstva, skorumpovaným politikom a proti v podstate nedemokratickej povahe vlád, či už boli založené na systéme viacerých strán, alebo nie.

Odklon od neoliberalizmu

Nejde o to, či hnutie Okupujte Wall Street!, arabská jar alebo španielski „rozhorčení“ dosiahli všetko, v čo dúfali. Ide o to, že dokázali zmeniť svetový diskurz, presunúť ho od ideologických zaklínadiel neoliberalizmu k témam, ako je nerovnosť, nespravodlivosť či dekolonizácia. Prvý raz po dlhom čase diskutovali obyčajní ľudia o samotnej povahe systému, v ktorom žijú, a pritom ho nepovažovali za raz navždy daný.

Teraz stojí ľavica pred otázkou, ako pokročiť ďalej a tento počiatočný úspech širokej diskusie transformovať do politiky. Problém sa dá formulovať celkom jednoducho. Dokonca aj vtedy, keď v ekonomickej rovine existuje zrejmá a ďalej sa rozširujúca trhlina medzi veľmi malou skupinou (1 %) a úplnou väčšinou ľudstva (99 %), nevyplýva z toho, že táto trhlina je súčasne politickou deliacou čiarou. V celosvetovom meradle majú politické sily napravo od stredu totiž stále podporu približne polovice obyvateľstva alebo aspoň tých, čo sú nejakým spôsobom politicky aktívni.

Na premenu sveta bude teda ľavica potrebovať politickú jednotu takého stupňa, akú zatiaľ nemá. Existujú však v nej skutočne hlboké nezhody, či už ide o dlhodobé ciele, alebo o bezprostrednú taktiku. Niežeby sa o týchto otázkach nedebatovalo. Naopak, vedú sa o nich ostré spory a v prekonávaní nezhôd sa iba málo postúpilo.

Rozpory okolo volieb

Tieto rozpory nie sú nové, čo nijako neuľahčuje ich riešenie. Najdôležitejšie sú dva z nich. Prvý sa týka volieb. Existujú tu nie dva, ale hneď tri odlišné postoje. Jedna skupina má k voľbám hlbokú nedôveru a argumentuje, že účasť v nich je nielen politicky neefektívna, no tiež posilňuje legitimitu existujúceho svetového systému.

Iní si myslia, že účasť na voľbách má zásadný význam. Delia sa však na dve skupiny. V jednej tí, čo sa označujú za pragmatikov, chcú pracovať vnútri hlavnej strany ľavého stredu, ak v krajine funguje systém viacerých strán, alebo vnútri jedinej strany, pokiaľ nie je povolené striedanie parlamentných strán pri moci.

A potom sú tu, samozrejme, tí, čo na politike voľby tzv. menšieho zla nenechajú niť suchú. Tvrdia, že medzi hlavnými stranami neexistuje výrazný rozdiel a presadzujú hlasovanie pre nejakú inú stranu, ktorá je „naozaj“ ľavicová.

Všetci tento spor dobre poznáme a príslušné argumenty sme počuli už mnohokrát. Je však jasné, že ak nedôjde medzi uvedenými tromi skupinami k zblíženiu, pokiaľ ide o volebnú taktiku, nebude mať svetová ľavica veľa šancí na víťazstvo.

Ako utlmovať bolesť

Som presvedčený, že existuje spôsob, ako sa dohodnúť. Spočíva v rozlíšení medzi krátkodobou taktikou a dlhodobou stratégiou. Plne súhlasím s tými, ktorí dokazujú, že získanie štátnej moci nemá význam pre dlhodobú premenu svetového systému a môže ohroziť samotnú možnosť tejto premeny. Ako stratégia premeny sa vyskúšalo už mnohokrát a zlyhalo.

Z toho však nevyplýva, že bezprostredná účasť na voľbách je stratou času. Skutočnosťou je, že prevažná časť „99-percentných“ má naliehavé bezprostredné ťažkosti. Ľudia sa usilujú prežiť a pomáhať svojim rodinám a priateľom, aby prežili. Ak nepozeráme na vlády ako na potenciálnych aktérov sociálnej premeny, ale ako na štruktúry, ktoré môžu ovplyvniť každodenné trápenie ľudí svojím bezprostredným politickým rozhodovaním, potom má svetová ľavica povinnosť urobiť všetko, čo je v jej silách, aby vlády prinútila k rozhodnutiam, ktoré budú minimalizovať bolesť.

Práca na minimalizácii bolesti vyžaduje účasť na voľbách. A ako sa máme pozerať na debatu medzi stúpencami menšieho zla a tými, čo podporujú naozaj ľavicové strany? Tá sa stáva rozhodovaním o miestnej taktike, ktorá môže byť veľmi rozdielna v závislosti od mnohých faktorov – od veľkosti štátu, jeho formálnej politickej štruktúry a demografie, od jeho geopolitickej polohy či politických dejín.

Na to nie je štandardná odpoveď a ani nemôže byť. Ani odpoveď pre rok 2012 nemusí nevyhnutne platiť aj pre rok 2014 či 2016. Nie je to debata o princípoch, ale o vyvíjajúcej sa taktickej situácii v každej krajine.

Priorita civilizačnej zmeny

Druhá zásadná diskusia, ktorá pohlcuje svetovú ľavicu, je spor medzi tým, čomu hovorím „developmenta­lismus“ (uprednostňovanie rozvoja), a tým, čo by sa dalo označiť ako priorita civilizačnej zmeny. Túto debatu môžeme pozorovať v mnohých častiach sveta. V Latinskej Amerike má podobu pretrvávajúcich a značne hnevlivých sporov medzi ľavicovými vládami a hnutiami pôvodného, indiánskeho obyvateľstva, napríklad v Bolívii, Ekvádore a Venezuele. V Severnej Amerike a Európe ju vidíme v debatách medzi environmentalistami či zelenými a odborármi, ktorí dávajú prednosť udržaniu a zvýšeniu zamestnanosti.

Na jednej strane máme „rozvojový“ variant presadzovaný ľavicovými vládami alebo odbormi, podľa ktorého bez ekonomického rastu nemožno napraviť hospodársku nerovnováhu súčasného sveta, nech máme na mysli polarizáciu vnútri jednotlivých štátov alebo medzi štátmi. Jeho zástancovia obviňujú svojich protivníkov, že podporujú – prinajmenšom objektívne a možno aj subjektívne – záujmy pravicových síl.

Zástancovia „antirozvojového“ variantu hovoria, že dôraz na prioritu ekonomického rastu je nesprávny z dvoch dôvodov. Je to politika, ktorá jednoducho predlžuje najhoršie črty kapitalistického systému. A súčasne ide o politiku, ktorá spôsobuje nenapraviteľné ekonomické a sociálne škody.

Tento spor je ešte vášnivejší ako hádky o účasti na voľbách. Dá sa riešiť jedine kompromismi, a to pre každý prípad osobitne. Aby to bolo možné, musia obe skupiny uznať, že druhá strana koná v dobrej vôli. To nebude ľahké.

Bude možné v priebehu najbližších piatich alebo desiatich rokov tieto nezhody v ľavici prekonať? Nie som si istý. Ale ak sa neprekonajú, nemyslím, že by svetová ľavica zvíťazila v nasledujúcich dvadsiatich až štyridsiatich rokoch v bitke o to, aký druh spoločenského systému budeme mať, keď sa kapitalizmus definitívne zrúti.

1 debata chyba