Vždy, keď centrálne banky rozšíria svoju bilanciu, na internete sa objaví záplava článkov s varovaním, že prichádza hyperinflácia. Tieto obavy vychádzajú z veľmi zjednodušeného predpokladu, že príčinou každej inflácie je len zmena peňažnej zásoby.
Toto tvrdenie má však blízko ku skutočnosti iba v dlhšom horizonte, pričom ani to nie je úplne pravda. Na infláciu totiž pôsobí i rýchlosť peňazí v obehu, ktorá sa vplyvom technologického pokroku mení. S rovnakým množstvom peňazí sa dnes dá spraviť oveľa viac transakcií ako v minulosti.
V krátkom horizonte sú ceny, naopak, rigidné – menia sa pozvoľne. Táto veľmi dôkladne zdokumentovaná skutočnosť, akceptovaná i tým najkonzervatívnejším ekonomickým smerom, vedie k tomu, že zvýšenie množstva peňazí v obehu nezvyšuje v krátkom čase ceny, ale reálny výkon ekonomiky. Aj keby sa peniaze, ktoré dnes držia komerčné banky v ECB, dostali do obehu, tak je prudký rast inflácie nepravdepodobný, keďže v ekonomike je veľa nevyužitých produkčných kapacít a vyššia nezamestnanosť.
Pretože dlhodobú expanzívnu monetárnu politiku považujú analytici INESS-u za prapríčinu všetkých problémov, tak ako logické riešenie ponúkajú stabilizovanú peňažnú zásobu. Tento veľmi neštandardný návrh menového pravidla vyvoláva hneď niekoľko otázok. Ktorý menový agregát by sa mal stabilizovať? A čo v prípade reálnych šokov, zrýchlenia peňazí v obehu či zvýšeného dopytu po likvidite? Budeme sa prizerať recesiám a inflácii? Takéto menové pravidlo určite neprináša stabilitu.
Karpiš si na podporu svojho argumentu prispôsobuje realitu a tvrdí, že sa pred veľkou hospodárskou krízou z 30. rokov vytlačilo veľa peňazí nekrytých zlatom. Opak je pravdou, údaje pobočky FED-u v St. Louis preukazujú, že monetárna báza bola v roku 1929 nižšia ako v roku 1920 a rast cien bol po prvej svetovej vojne až do veľkej depresie prakticky nulový. USA boli vtedy, naopak, zlatom zaplavené. Aby sa vyhli rastu cien, prebytočné rezervy zlata z obehu sterilizovali, čím tlačili zvyšok sveta k deflácii.
Treťou kardinálnou chybou analytikov INESS-u je vydávanie nominálnej výšky úverov na záchranu eura za reálne náklady. Prepočet nákladov je úplne nezmyselný, a to hneď z dvoch dôvodov. Po prvé, počítajú s tým, že požičané prostriedky sa nám určite nevrátia. Vôbec neberú do úvahy to, že peniaze sa nám s určitou nenulovou pravdepodobnosťou nielenže môžu vrátiť, ale dostaneme k nim aj úrok.
Po druhé, najväčšiu položku v týchto nákladoch tvoria nákupy dlhopisov Európskej centrálnej banky, pričom tá drvivú väčšinu týchto nákupov na druhej strane svojej bilancie sterilizovala, takže celkovo nezvýšila množstvo peňazí v obehu. Navyše aj keby nákupy dlhopisov ihneď nesterilizovala, cenová hladina v ekonomike, ktorá sa nachádza pod svojím potenciálom, sa bude zdvíhať len veľmi pomaly a nákupy skôr pomôžu reálnemu produktu eurozóny. Skutočné náklady na záchranu majú správne kalkulované ako očakávané náklady obetovanej príležitosti.
Rešpektujme fakty, inak sa slovo ekonóm navždy sprofanuje.
Rozšírená verzia článku vychádza na blogu Kritická ekonómia.