Napriek začiatočnému odporu Angely Merkelovej a jej Kresťanskodemokratickej únie ho presadili sociálni demokrati a Zelení spolu s liberálmi z radov vládnej koalície. Nielen oni sa teraz cítia ako premožitelia zdanlivo všemohúcej kancelárky, ktorá v roku 2010 uviedla Christiana Wulffa do úradu pomerne bezmocného prezidenta len preto, aby sa oslobodila od vnútrostraníckeho súpera. Aj bežní ľudia môžu byť spokojní. Veď pred dvoma rokmi výrazne uprednostňovali Gaucka, ktorý sa vtedy tiež uchádzal o prezidentský post. Odvtedy ho považovali za „hlavu štátu sŕdc“.
Bežný Nemec má v týchto dňoch dobrý pocit z politiky, ktorú ináč vníma s veľkou mrzutosťou. Nemôže síce priamo ovplyvniť voľbu prezidenta, no môže ho donútiť k odstúpeniu, pokiaľ verejnosť vytrvalo protestuje nemu formou rozličných ankiet a výskumov verejnej mienky.
Hlavný štátny prokurátor Clemens Eimterbäumer z Hannovera, kde Wulff pôsobil ako predseda vlády spolkovej krajiny Dolné Sasko do leta 2010, podal žiadosť o zrušenie jeho imunity. Eimterbäumer má ako prokurátor povinnosť podrobne vyšetriť prípad, no ako úradník podlieha pokynom ministra spravodlivosti, ktorý je Wulffovým straníckym kolegom. Svojou žiadosťou šéf prokuratúry dokázal, že si váži funkčnú občiansku spoločnosť.
Šéfredaktori hlavných nemeckých médií prejavili jednomyseľnosť v tom, že ich redaktori pátrali po kauze celé týždne. Z úcty k občanom sa toho nevzdali ani po tom, čo populárny predseda nemeckého parlamentu Norbert Lammert vyzval novinárov na miernejší postoj voči Wulffovi.
Ľudí teraz mrzí iba jedna vec. Pravdepodobne budú musieť svojimi daňami platiť odchádzajúcemu politikovi tzv. čestnú odmenu vo výške 199-tisíc eur ročne. Na to má nárok každý bývalý prezident, ktorý sa vzdá funkcie z politických alebo zdravotných dôvodov. Tým víťazstvo ľudí nad politikou nie je úplné.
Napriek tomu sú Nemci spokojní. „Kauza Wulff“ totiž bolo iba krycie meno pre vážnu skúšku celej nemeckej demokracie, do akej miery a ako dlho tolerujú zdanlivú nonšalanciu na čele štátu. Odpoveď je uspokojivá len čiastočne. To, čo urobil Wulff, sa síce netoleruje preto, že občania a predstavitelia určitých inštitúcií majú zmysel pre spravodlivosť a podľa toho i konajú. Politici sami by vec medzi sebou zrejme riešili inak, zamietli by ju pod koberec.
Táto kauza teda vôbec nedokazuje domnelú nadradenosť nemeckej politickej kultúry nad ostatnými. Politická kultúra totiž svedčí o štýlovom zaobchádzaní s mocou. Prípad Wulff je však dôkazom toho, že sa zásadne oplatí vytrvalo uplatňovať vlastné občianske práva.
Nemeckí prezidenti dosiaľ vždy zastávali post akéhosi spoločenského svätca. Napriek tomu vôbec neboli nedotknuteľní. Tým môže byť táto kauza vzorom aj pre občanov Slovenska v prípade Gorila. Až v druhom rade ide o to, či je naša krajina beznádejne zamotaná do neprehľadnej siete korupcie. Najdôležitejšie ostáva to, či sa ľudia vôbec považujú za súčasť svojho štátu a či sú ochotní brániť ho a tým aj vlastnú dôstojnosť. Nevyhnutným predpokladom na to je však bdelá verejnosť, ktorá posilní pozíciu médií i tým, že stále bude žiadať nové podrobné informácie o kauze Gorila.