Operácie Nižňanského jednotky v Kľaku a v Ostrom Grúni koncom januára 1945, pri ktorých kozáci, kaukazskí moslimovia, nemeckí kriminálnici a slovenskí dobrovoľníci zavraždili 146 ľudí, sú jedným z posledným príkladov, akým spôsobom fungoval Tisov štát.´
O Matici slovenskej a jej pôsobení za posledných dvadsať rokov viem toto. V tlačiarni získanej od Vladimíra Mečiara za korunu tlačila porno a neofašistickú propagandu. Snažila sa osádzať falické symboly, nazývané eufemisticky „sochy vierozvestcov“, na etnicky zmiešaných územiach. V domácej politike podporovala najprimitívnejšie prúdy myslenia založené na etnickej, rasovej a náboženskej nenávisti.
Občas sa Matica preslávila vydaním nacistickej literatúry aj na domácom trhu, napríklad spomienok nejakého pohlavára Tisovho režimu na ťažký život v americkom zajateckom tábore. V púchovskej pobočke mali za vedúceho policajta, bojovného neonacistu z Kotlebovho okolia, ktorý trénoval skinheadov, aby vedeli ráznejšie a účinnejšie „očistiť Slovensko od parazitov“.
Dlhé obdobie poznačené dilemami o tom, či sú skôr hlinkovcami, alebo tisovcami, zavŕšilo odhalenie, že celú svoju členskú pospolitosť šetriacu na ďalšie emancipačné zápasy o svojstojnosť oklamali o úspory takým spôsobom, akým si neoľudáci nepredstavujú ani vyčíňanie „židovského úžerníka“ na bohabojnej slovenskej dedine.
Matica je v súčasnosti jednou z najhlúpejších slovenských organizácií. Nik poriadne nevie, na čo slúži, čo robí a čo by robiť mala. Jej nové vedenie pôsobilo príčetne asi dva dni, no ani Marián Tkáč neprešiel skúškou správnosti, ktorou je v našich dejinách 14. marec 1939.
Verejné vyhlásenia tohto spolku, ktorý robí hanbu svojim zakladateľom, sú dnes na úrovni idiotov z paramilitárnej skupiny „Slovenskí branci“ trnavských učňov a futbalových fanúšikov. Títo „milovníci prírody a našej vlasti“ v uniformách z rybárskeho obchodu neboli cez víkend na hrádzi alebo na prechádzke. Držali čestnú stráž pri Tisovom hrobe.
Matica svoje nezmysly považuje za nejakú vedeckú činnosť a chcela by získať štatút na úrovni akademického pracoviska. Sama sa pritom stala klinickým študijným prípadom toho, ako hlboko môže obsesívna nostalgia za najhorším obdobím slovenských dejín poškodiť myslenie. Je načase zamyslieť sa nad tým, aké poslanie v spoločnosti Matica plní okrem paranoidného boja proti „čechoslovakistom“, ktorých vidí na každom kroku.
Jej politický program, založený na debilizácii histórie, pavedecká teória o etnických cnostiach, neúcta k všetkým obetiam Tisovho režimu a čoraz bezočivejšie požiadavky ju diskvalifikujú na akékoľvek postavenie v modernej spoločnosti.