No po troch rokoch tejto vlády by malo pri prvom máji svietiť aj ďalšie označenie. Sviatok výsmechu slovenskej vlády svojim občanom. Všetkým májovým atribútom sa totiž táto vláda dlhodobo vysmieva: ľuďom práce, zmysluplnej európskej integrácii i láske, ktorú dokonale nahradila nenávisťou.
Práca a dôstojnosť života
Práca nepotrebuje na svoju oslavu alegorické vozy, trojfarebné mávadlá, tribúnu so súdruhmi ani veľkolepú politickú šou s milionárskymi speváckymi hviezdami. Potrebuje v prvom rade úctu všetkým ľuďom práce, ktorí sa živia vlastnými rukami a umom, a nie špekuláciami na burzách. Potrebuje však aj konkrétne kroky vlády, aby ľudia práce žili dôstojne, za odvedenú robotu dostávali slušný plat, a to bez ohľadu na to, v ktorom kúte Slovenska žijú. A potrebuje to, čomu odborne hovoríme sociálny dialóg – teda zmysluplnú spoluprácu zamestnávateľov, zamestnancov a vlády, pretože bez toho to nejde.
Strávil som aj s kolegami z Hlasu 1. máj v Žiari nad Hronom. Pred čerstvo zavretou fabrikou sme odhalili pomník neschopnej vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera – zo žltých prilieb, ktoré kedysi ich nositelia márne porozkladali priamo pred úradom vlády. Ľudia v Žiari a okolí dúfali, že štát pomôže ich modernej fabrike, bojujúcej s energetickou krízou. Vláda však odmietla, a tak sa tristo ľudí ocitlo na dlažbe. Tí už dnes 1. máj ako sviatok práce neoslavujú.
Neschopnosťou pomôcť sa to však zďaleka nekončí. Páni Matovič, Heger, Sulík a Kollár aktívne bojovali proti ochrane zamestnancov a ich sociálnym istotám. A tak rozvrátili sociálny dialóg, zrušili náš „automat“ na zvyšovanie minimálnej mzdy a aj ústavný „strop“ odchodu do dôchodku – asi majú pocit, že sedemdesiatroční ľudia by mali z fabrík odchádzať rovno na cintorín.
Celé generácie našich predkov žili v istote, že ich deti a vnuci sa budú mať lepšie ako ony samy, a zrazu to neplatí. Zo života sa stáva prežívanie, pri ktorom sú ľudia pri akejkoľvek kríze odkázaní na pomoc štátu.
Stále málo zarábame
Chváliť sa nízkou nezamestnanosťou je falošné. Z pohľadu čísiel ju už moja vláda dávno vymazala zo zoznamu najväčších slovenských strašiakov. Lenže treba sa ísť pozrieť do regiónov, panie ministerky a páni ministri, kde ste ako vláda za posledné tri roky nerokovali ani jeden jediný raz. Ešte stále máme hladové doliny, z ktorých ľudia odchádzajú, pretože nedokážu uživiť svoje rodiny. Lenže treba sa pozrieť aj ďalej. Samotné zamestnanie pre pracujúceho a jeho rodinu nerieši všetko, ak človek za svoju prácu nedostáva dôstojný plat.
Polovica ľudí na Slovensku zarába v čistom menej ako 800 eur. A ešte aj tieto, európsky hlboko podpriemerné mzdy, prvýkrát po desaťročiach za súčasnej vlády v reálnom vyjadrení klesli. Inými slovami, ľudia si z nich môžu kúpiť každý rok menej ako ten predchádzajúci.
Celé generácie našich predkov žili v istote, že ich deti a vnuci sa budú mať lepšie ako ony samy, a zrazu to neplatí. Zo života sa stáva prežívanie, pri ktorom sú ľudia pri akejkoľvek kríze odkázaní na pomoc štátu. A táto vláda nevie poriadne pomôcť nikomu – o tom vedia svoje zamestnanci, seniori, zdravotne postihnutí, rodiny s jedným rodičom a mnohí ďalší.
Silný štát, na ktorý je spoľahnutie
Je to pritom jednoduché. Potrebujeme dôveryhodnú, stabilnú a odborne dobre pripravenú vládu, ktorá nebude zabíjať čas vzájomnými spormi, ale bude pracovať pre ľudí. A potrebujeme silný štát, ktorý dokáže ochrániť ľudí tam, kde trh zlyhal – v cenách energií či potravín. Štát, ktorý je garanciou pre svojich občanov, že sa o nich v krutých časoch postará.
Takýto silný štát sa potom prejaví aj navonok, keď už hovoríme o 1. máji ako sviatku európskej integrácie. Pretože takýto štát bude dôstojným členom európskeho i atlantického spoločenstva, do ktorého chce Slovensko naďalej patriť, a nebude hazardovať s možnou izoláciou od bezpečného a ekonomicky vyspelého sveta. Zároveň však bude dôsledným obhajcom našich národnoštátnych záujmov a nie papagájom Bruselu, ktorý je za potľapkanie po pleci schopný akejkoľvek hlúposti. Presne toto robí slovenská vláda, ktorá sa tak druhýkrát vysmieva do tváre vlastným občanom.
A tretíkrát sa im vysmieva, keď si ľudia pod 1. májom predstavia sviatok lásky. Pretože Matovič s Hegerom, ale, žiaľ, i niektorí opoziční politici namiesto lásky prešpikovali slovenskú spoločnosť skrz-naskrz nenávisťou. Je to totiž jediná vec, v ktorej sú naozaj dobrí a uveriteľní, jediná vec, ktorú vedia Slovensku ponúknuť.
Je len a len na nás, či chceme mať aj 1. máj 2024 ako sviatok výsmechu vlády a oslavu pokračujúcej nenávisti. Alebo chceme oslavovať prácu, zmysluplnú európsku spoluprácu a návrat pokoja do slovenskej spoločnosti. Rozhodneme o tom presne 30. septembra.