Kto pozval Stalina do strednej Európy

Výročie oslobodenia od nemeckého nacizmu je tiež príležitosťou osviežiť v našej národnej pamäti fakt, že druhú svetovú vojnu začali prepadnutím Poľska po boku hitlerovského wehrmachtu aj vojaci slovenskej armády.

08.05.2023 12:00
debata (92)

Vyslalo ich vedenie ľudáckeho Slovenského štátu. Onedlho Tisov režim vypovedal vojnu USA a Veľkej Británii a následne v júni 1941 aj Sovietskemu zväzu. Slovenskí vojaci sa tak stali nielen svedkami, ale niekedy aj aktérmi vyhladzovacích operácií na území Bieloruska a Ukrajiny.

Túto hanbu odčinilo až SNP. Vrátilo národu česť a zaradilo Slovákov medzi víťazné národy v rámci veľkej antifašistickej koalície. Ak by Slováci kvôli kolaborácii Tisovho režimu s nacistickým Nemeckom do poslednej chvíle boli porazeným národom, ich pozícia v obnovenej ČSR by bola dramaticky nevýhodná.

Nezabúdať na genocídne ciele nacizmu

Ani po 78 rokoch by sme nemali zabúdať, aké boli vojnové ciele Tretej ríše, ktorej verným spojencom bol ľudácky režim. Išlo podľa zvrhlej Hitlerovej predstavy o vytvorenie nového životného priestoru – Lebensraumu – pre rasovo nadradený nemecký národ. Na úkor menejcenných slovanských a ďalších národov, osobitne Židov a Rómov. A to uskutočňovaním systematickej genocídy, zotročovania a ponemčovania. Tisov režim sa na tejto politike priamo zúčastňoval svojím rasovým zákonodarstvom a deportáciami 70-tisíc slovenských Židov do nacistických koncentračných táborov.

Nikto by nemal spochybňovať obete padlých červenoarmejcov na našom území. Ani kvôli tomu, že sa nám z dobrých dôvodov nepáči imperialistická Putinova agresia voči suverénnemu ukrajinskému štátu. Tí mŕtvi na Slavíne a na ďalších cintorínoch za ňu predsa nemôžu.

Aj pre slovenský „Hifsvolk“ – pomocný národ – sa pripravoval neradostný osud. Malo dôjsť k vyčisteniu východného priestoru patriaceho slovenskému národu od rasovo nevhodných a rušivých živlov. Akým spôsobom, to si Slováci vyskúšali na vlastnej koži v podobe deportácií a represálií po potlačení SNP. Po odstránení 500-tisíc nežiaducich osôb sa malo Slovensko opätovne získať pre Nemecko jeho ponemčením. Malo na to stačiť 100-tisíc rodín z Ríše, aby Slováci dostali novú vedúcu vrstvu. Nacistickými projektmi o budúcnosti Slovenska sa zaoberali vysokí predstavitelia SS, počnúc Himmlerom. Po víťazstve Tretej ríše by sa im otvoril voľný priestor na realizáciu radikálnych riešení.

Preto by nikto nemal spochybňovať obete padlých červenoarmejcov na našom území. Ani kvôli tomu, že sa nám z dobrých dôvodov nepáči imperialistická Putinova agresia voči suverénnemu ukrajinskému štátu. Tí mŕtvi na Slavíne a na ďalších cintorínoch za ňu predsa nemôžu. Oni len pomohli zabrániť tomu, aby náš národ stratil svoju reč, aby sa jeho príslušníci narodili ako otroci otrokom kdesi na Sibíri. Predsa neoslavujeme Stalinove gulagy a zločiny, ktorých sa dopustil. 8. mája si pripomíname obete zväčša mladých mužov i žien v mene ukončenia utrpenia, ktoré spôsobilo nacistické Nemecko, v mene zabránenia ďalšej genocíde v Hitlerovej Novej Európe.

Pozvánka Stalinovi

Samozrejme, je relevantné pýtať sa, ako k nám, do Československa a do strednej Európy, prišiel stalinizmus. Jednou z najdôležitejších otázok podľa historika Ľubomíra Liptáka je, „do akej miery sa na vývoji medzistupňov k stalinizmu podieľali domáce a zahraničné sily, či bol nevyhnutný, či tu existovali reálne alternatívy. Tieto otázky plodia desiatky otázok ďalších na predchádzajúce dejiny, za vojny, pred vojnou, ale i do starších období“.

Jednou z týchto otázok je, či prvotná pozvánka do strednej Európy pre Stalina neprišla prostredníctvom Mníchovskej dohody. Tá dala Hitlerovi zadarmo a bez boja k dispozícii desiatu najsilnejšiu ekonomiku sveta, špičkový zbrojársky a strojárenský priemysel a eliminovala po zuby vyzbrojenú a dobre vycvičenú československú armádu. Tým dostal guráž na výboje s posilnenou priemyslovou a vojenskou základňou.

Je rovnako legitímne pýtať sa, či príbeh oslobodzovania Československa nemohol byť iný pri omnoho skoršom otvorení druhého frontu, na čo Sovietsky zväz naliehal. Americký historik John L. Gaddis napísal: „V Londýne a vo Washingtone sa rozumelo samo osebe, že takúto akciu budú odkladať tak dlho, dokiaľ nebude jej úspech pravdepodobný a dosiahnuteľný za prijateľnú cenu. V dôsledku týchto skutočností otvorenie druhého frontu, či presnejšie druhých frontov, trvalo veľmi dlho, čo zranených Rusov, ktorí nemali privilégium minimalizovať svoje straty, hnevalo.“

Britský historik Norman Davies konštatoval, že „nemecko-sovietska vojna sa stala podstatou ústredného vojenského konfliktu, ktorý mal rozhodnúť o osude Európy. Západné mocnosti, ktorých potenciál sa obmedzoval na jeden bojaschopný ostrov, mali len nepatrný vplyv. V poslednej fáze (1943 až 1945) sa Sovietska armáda na východe spolu so silnejúcimi britskými a americkými jednotkami postarala o to, aby Nemecko padlo“.

Gaddis z pomeru vojenských síl vyvodzuje záver: „Trpký fakt, že Američania a Briti neboli schopní poraziť Hitlera bez Stalinovej pomoci, v skutočnosti znamenal, že víťazstvo v druhej svetovej vojne bolo možné považovať len za víťazstvo nad fašizmom, a nie nad totalitarizmom a jeho šancami do budúcnosti.“

Víťazstvo nad nemeckým nacizmom však uchránilo svet pred realizáciou Hitlerových zvrhlých svetovládnych plánov a dalo šancu novému vývoju, najprv v západnej a neskôr i v strednej a vo východnej Európe.

© Autorské práva vyhradené

92 debata chyba
Viac na túto tému: #nacizmus #druhá svetová vojna #výročie víťazstva nad fašizmom