Veď je to pár dní, čo expremiér (a exminister obrany aj zahraničia) Ehud Barak ohľadom vojny na Ukrajine podotkol, že „Izrael by mal byť čo najviac obozretný, aby zaistil zachovanie svetového poriadku a aby nenastala situácia, keď jedna krajina tvrdí, že – keď je silnejšia – môže jednoducho zabrať inú krajinu.“
Naštrbené vzťahy medzi USA a Izraelom
Jedným z dôvodov hlbokého spojenectva Izraela a USA sa stala islamská revolúcia v dlho prísne proamerickom Iráne, ktorému však od zvrhnutia šacha vládne bojovná národovecká teokracia. Oba štáty mu od tých čias nemôžu prísť na meno a snažia sa čo najviac držať Teherán v izolácii. Mimochodom, tiež preto nie je od veci poznámka, že do židovskej domoviny prišiel nedávno z amerického exilu na oficiálnu návštevu aj následník onoho zavrhnutého iránskeho panovníka Kýros Rezá Pahlaví.
O to viac sa dnes demokratmi vedený Washington okúňa, keď pozoruje aktuálny vnútropolitický vývoj v Izraeli. Stav je natoľko chúlostivý, že by sa mohol stať živnou pôdou pre mnohokrát už tak nevyberavú medzinárodnú kritiku jeho spojenca. Aj seriózna časť kritických hlasov totiž roky vyzdvihuje fakt, že izraelská „ľudovláda“ – na ktorú sa v Česku obvykle pozeráme cez ružové okuliare – má v realite riadne chybičky krásy. Je to skôr „etnodemokracia“, v ktorej navyše prakticky vymizli politické sily, ktoré sa predtým (neúspešne) zasadzovali o trvalý mier s Palestínčanmi.
Na tom pravdepodobne nič nezmení ani v poslednej dobe nevídane intenzívna, pritom evidentne antiamerická, no v zásade mierotvorná diplomatická ofenzíva Číny v regióne. Peking sa navyše s Tel Avivom chystá uzavrieť dohodu o voľnom obchode.
Spor o navrhovanú reformu súčasného systému mocenských bŕzd a protiváh prezentujú znepriatelené skupiny občanov, samozrejme, úplne rovnako: ako rozhodujúci moment boja za slobodu. Za boj proti útlaku.
A čo je oným aktuálnym kameňom izraelského úrazu, proti ktorému sa v poslednej dobe jasne vymedzila aj napríklad diplomatická misia EÚ, keď v „zasľúbenej krajine“ zrušila oslavu Dňa Európy? Vec sa má tak, že po cunami predčasných volieb v posledných rokoch, keď jedno hlasovanie striedalo druhé, sa nakoniec zostavila vláda, ktorú mnohí označujú za extrémistickú. Ba dokonca, čo znie zvlášť pikantne, za fašistickú.
Na jej čele stojí miestny rekordman vo funkcii premiéra, niekoľkými žalobami pre korupciu zaťažený Benjamin Netanjahu. Schopný, ba až všetkého schopný politický harcovník, ktorý tak dlho hľadal koaličných spojencov, až ich našiel medzi krajne nábožensky konzervatívnymi či šovinistickými silami. Zrodil sa tak najreligióznejší i najpravicovejší kabinet v dejinách krajiny, ktorej zakladateľmi boli len tak mimochodom (radikálne) ľavicoví sekularisti.
Prečo sa situácia tak vyhrotila
Niektorí odporcovia exekutívy, ktorej istí členovia podporili nedávny pogrom židovských osadníkov proti arabskej obci Huwara, sa dokonca obávajú, že vláda zavedie vlasť do ohňa občianskej vojny. Atmosféru v krajine príležitostne porovnávajú s predvojnovým Nemeckom. To sú možno až veľmi príkre slová. Celé mesiace trvajúce a nebývalo masové demonštrácie proti alebo za ohlásené justičné reformy však dokazujú, že také hlboké priekopy medzi rozličnými skupinami hebrejských obyvateľov doteraz nikto nevykopal. Minoritní Arabi sa do sporu paradoxne príliš nevmiešavajú, pretože u nich prevažuje pocit, že ide iba o vnútrožidovské trenice a pre nich sa aj tak nič nezmení.
Koalícia, v ktorej pragmatik Netanjahu podľa všetkého ťahá za kratší koniec povrazu, sa pritom netají úmyslom rozvinúť doterajšiu anekčnú agresivitu Izraela, potlačiť práva menšín či presadiť najkonzervatívnejšiu hodnotu judaizmu do všeobecného života spoločnosti. Niektorí občania neváhajú hovoriť o „iránizácii“ Izraela.
Kľúčovou oporou priaznivcov existujúceho mocenského zriadenia, ktoré nemá v našom zmysle písanú ústavu, bol až doteraz najvyšší súd. Jeho väčšinou liberálne zameraní členovia sa však v minulosti nevyhýbali ani sudcovskému aktivizmu, ktorý v spoločnosti vyvolal veľa kontroverzií. Preto, zatiaľ čo časť dnešnej izraelskej verejnosti si najvyšší súd nanajvýš váži, protiľahlá (väčšinou chudobnejšia a konzervatívnejšia) ho niekedy až nenávidí. Označuje ho za nikým nevolený spolok, čo si uzurpoval príliš veľa moci. Víta navrhované zmeny, ktorých podstatou je nastolenie nebývalého práva jednokomorového Knessetu anulovať verdikty Najvyššieho súdu štátu Izrael – na podklade rozhodnutia iba jednoduchej väčšiny poslancov.
Spor o navrhovanú reformu (deformáciu) súčasného systému mocenských bŕzd a protiváh prezentujú znepriatelené skupiny občanov, samozrejme, úplne rovnako: ako rozhodujúci moment boja za slobodu. Za boj proti útlaku. Pričom ďalšie kolo tejto hodnotovej „občianskej vojny“ je teraz najskôr na spadnutie.
Nech je, ako chce, radikálne oklieštenie nezávislosti súdnej moci by otvorilo cestu k hlbokým zmenám v rozvadenej mnohonárodnostnej pospolitosti Izraela. Azda až k demontáži viac-menej demokratickej štátnosti, ktorá tento rok oslavuje už 75 rokov svojej existencie. Možno rovno k ďalšej náboženskej radikalizácii Blízkeho východu a realizácii toho, z čoho Izrael jeho nepriatelia obviňujú už dávno – nastolenia apartheidu.