K jeho klasickým, už tisícročia známym typom výskytov treba pripočítať nový, v minulosti neťažený druh tohto drahého kovu, ktorý vystupuje rozptýlene (spravidla 0,5 až 0,8 gramu v tone horniny). Najefektívnejším spôsobom jeho získavania je úprava vyťaženej a podrvenej horniny kyanizáciou. Ten úlovok predstavitelia investorov odnesú v aktovke, na mieste však zanechávajú hory toxického odpadu.
Právo ťažiť suroviny na Slovensku udeľuje príslušné miestne zastupiteľstvo a po ňom banský úrad. Potiaľto je to v poriadku. Problém nastáva, keď investori doslova ohlupujú účastníkov konania argumentáciou, že tak ťažia v Kanade a Austrálii, pričom neuvedú, že tam je jeden indiánsky vigvam či ranč od druhého vzdialený desiatky kilometrov. Naproti tomu v strednej Európe, na starom kultúrnom území, sú obce od seba zo päť-šesť kilometrov.
Vie si niekto predstaviť riziká s deponovaním „tekutého“ odpadu podobne ako pri ekologickej katastrofe v odkalisku hlinikárne v severozápadnom Maďarsku pred dvoma rokmi? Pritom odpad v Kremnici by sa zhromažďoval na rozvodí Turca a Hrona, v prípade Detvy v povodí Hrona.
Kyanid draselný (KCN) a sodný (NaCN) sú veľmi rýchlo a prudko účinkujúce jedy. Kyanizácia je proces úpravy najmä drahokovových rúd, kyanidy totiž rozpúšťajú zlato a iné kovy prítomné v rude vo veľmi nízkych koncentráciách. Preto sa spustí masová ťažba. Hornina sa následne drví na zrnitosť jemného piesku. Vie si niekto predstaviť ten smog (hmla, prach z odstrelov a drvenia horniny v mlynoch) v kotline Kremnice, keď prevládajú situácie s nízkym vzdušným tlakom?
Vzniknutá drvina sa následne „prepiera“ v roztoku kyanidu, ktorý po tomto procese už obsahuje v ňom rozpustené zlato. Potom sa roztok oddelí od pevnej fázy – piesku, ktorý sa vysýpa ako odpad procesu. Z roztoku sa zlato oddeľuje ďalšími chemickými postupmi. V tom „mokrom“ piesku však ostáva 1 až 2 percentá pôvodnej hmotnosti kyanidu, ktorý sa napríklad vodou pochádzajúcou z dažďa či topiaceho sa snehu z okolitých strmých kopcov vyplavuje.
Kremnica je staré banské centrum, kde sa podzemná ťažba robila prinajmenšom od raného stredoveku. Vrchná časť zemskej kôry pod mestom je prederavená sieťou banských diel, z ktorých časť ešte stále nie je vyznačená v mapách. Existenciu štôlní potvrdzujú z času na čas sa objavujúce závaly, napríklad na námestí či inde. Aj preto sa v širšom okolí nerobia strelné trhacie práce.
Dokáže niekto hodnoverne odhadnúť, čo by sa stalo, keby na Šturci začali páliť nálože ako pri Verdune? Staré štôlne, v podstate už bez výdrevy, začnú povoľovať, vzniknú závaly. Kde? Kedy? Aké veľké? To nik nevie.
Kyanid potrebný na úpravu horniny sa v Kremnici nebude vyrábať, ale v plechoviciach voziť po železnici do Žiaru nad Hronom, odtiaľ nákladnými autami do Kremnice. O poľadovicu na cestách v jej okolí počas zimy nie je núdza. Čo by spôsobila havária nákladného auta, z ktorého by sa vykotúľal hoci len jeden 250-litrový barel plný koncentrovaného kyanidu a narazil by na kovové zábradlie či ostrú skalu pri ceste? Pohroma by bola na svete. Vytekajúca látka by zničila všetko živé v okolí riečiska Kremnického potoka a následne aj Hrona.
Názorný príklad poskytuje oblasť Baia Mare v Rumunsku, kde sa v januári 2000 kyanidom znečistený kal dostal do Tisy a potom do Dunaja. Aj po niekoľkých rokoch je tam stále mesačná krajina. Akurát, že si austrálska ťažobná spoločnosť stihla niekoľko desiatok kilogramov zlata zavčasu odviezť domov. Ostatné ju nezaujíma.
Netreba veriť pseudoargumentom, že sa kyanizácia bezpečne realizuje v Austrálii alebo Kanade. Rozhodne sa to nerobí v Nemecku, vo Francúzsku, v Rakúsku alebo škandinávskych krajinách. Tento spôsob ťažby zlata z plošne obrovského ložiska Mokrsko v posledných rokoch jednoznačne zamietla i Česká republika.
O to viac prekvapuje, že ministerstvo životného prostredia, ktoré má ako najvyšší štátny orgán v tejto problematike dozerať na územie celého Slovenska, zaryte mlčí v situácii, keď je to mimoriadne aktuálne. Ubezpečovanie investorov, že kyanizácia drahokovových rúd pri Kremnici a Detve nikoho a nič neohrozuje, je obyčajným klamstvom.