Zastavenie rastu úverov je však práve to, čo sa deje v eurozóne. Podľa všetkého stále nechápeme dôležitosť rastu kreditu. USA po dlhé roky vďaka lacným čínskym úverom slúžili pre globálnu ekonomiku ako tzv. spotrebiteľ poslednej inštancie. Jedine z dôvodu historicky bezprecedentnej fiškálnej a monetárnej politiky USA sa globálna ekonomika neocitla v depresii po roku 2008. Problémom je, že motor súkromnej spotreby sa naďalej nedarí naštartovať a produkčnú medzeru bude zrejme musieť naďalej vyplniť vláda. A to je de facto presný opak šetrenia a konsolidácie.
Eurozóna sa na rozdiel od USA vybrala inou cestou. Konkrétne formou agregátneho šetrenia vlád za pomoci dodatočných pravidiel hospodárskeho riadenia, ako napr. fiškálny kompakt. Tie korešpondujú s neoklasickou teóriou a zakladajú sa v princípe na premise, podľa ktorej spotrebiteľ začne obmedzovať výdavky v rámci svojho rozpočtu spolu s vládnym rozpočtom. Jednoducho povedané, človek, ktorý vidí, že jeho vláda má vysoký deficit, očakáva v budúcnosti zvýšenie daní, a tým ma dôvod šetriť. Fiškálna stratégia v eurozóne je postavená presne na tomto princípe, akurát v opačnom garde, t. j. na expanzii za pomoci šetrenia. Za predpokladu, že konsolidácia je dôveryhodná a má dlhodobý účinok, racionálne očakávania by ľudí mali viesť k tomu, aby prestali šetriť a začali investovať a konzumovať, a to by malo v konečnom dôsledku viesť k ekonomickému rastu.
Problém tejto stratégie v súčasnosti je, že súkromný sektor a spotrebitelia sú vo väčšine krajín buď priveľmi zadlžení (USA), alebo majú obavu zo stagnujúcich platov (Nemecko). Čiže ekonomike dnes dominuje keynesiánsky efekt – škrty bránia hospodárskemu rastu. Najväčším rizikom však nebude kolaps HDP spôsobený keynesiánskym efektom, ale stagnáciou tvorby kreditu a prenosom efektov do reálnej ekonomiky.
Klesajúca peňažná zásoba znamená, že množstvo peňazí v ekonomike nerastie. Rast peňažnej zásoby je dôležitý, keďže ide doslovne o krv dnešného finančného systému. Kvôli zlým očakávaniam (nedostatok zahraničného dopytu a politická neistota spojená s eurokrízou) sa komerčné banky boja znásobovať bázické peniaze vydávané centrálnou bankou.
Pseudoanalytici tvrdia, že tzv. tlačenie nekrytých peňazí bude viesť k vysokej inflácii, a preto odporúčajú kúpu zlata a podobne. Problémom však je, že tzv. peňažný multiplikátor, ktorý sa normálne pohybuje okolo 10-násobku, po kríze v roku 2008 prepadol na 7–8– násobok, ale najdramatickejší prepad nastáva práve teraz. Tak ako objem peňazí je dôležitá aj rýchlosť ich cirkulácie. Podobne ako v tele, človek nemusí umrieť iba na vykrvácanie, ale aj na zástavu srdca. Spojenie prepadu peňažného multiplikátora a rýchlosti obehu peňazí môžu zapríčiniť infarkt systému, ktorý sa udeje v podobe krachovania podnikov, ale aj samotných krajín. Tak ako ryba nevie plávať dozadu, tak ekonomický rast v súčasnom systéme nebude možný bez adekvátneho rastu peňažnej zásoby a zrýchlenia obehu peňazí v systéme.
V rámci finančnej politiky v eurozóne si treba uvedomiť, že nešťastne načasované uťahovanie opaskov vo fiškálnej oblasti môže viesť ku kolapsu. Dodržiavanie pravidiel je jedná vec, ale udržanie finančného systému pri živote je druhá vec. Eurozóna by sa nemala podujať na experiment podobný tomu s Lehman Brothers, keďže toto experimentovanie bude mať globálne dosahy. Ideálnou možnosťou je teraz napraviť bankový sektor a dať ECB širšie pole pôsobnosti (nie iba dozor nad bankami) a inšpirovať sa skôr tým, čo sa spravilo v USA a Japonsku.
Ak sa vlády rozhodnú tento systém udržať, musia využiť jeho dobrú vlastnosť, a to vytváranie finančných prostriedkov z ničoho a ich následne pretavenie na reálne aktíva (alokácia zdrojov). S dlhodobým výhľadom by sa mali usilovať o investície do nových technológií, ktoré môžu zabezpečiť kontinuálny rozvoj, ale ktoré sú dnes príliš riskantné pre privátny sektor.