Takáto voľba však vyplýva aj z toho, že vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera boli pravicovo-populistické. Pravicovú vládu, ktorá uvrhla štát do chaosu a rozvratu a verejné financie do krízy udržateľnosti, tak strieda iná pravicová vláda. Zodpovedá to napokon aj zloženiu Národnej rady, v ktorej jasne dominujú pravicovo-konzervatívne strany doplnené stranou SaS hlásiacou sa k prekonaným hodnotám ekonomického neoliberalizmu.
Nevyužitá príležitosť
Prezidentka dala zložením vlády najavo, že hlbokú sociálnu krízu, ktorú spôsobili donedávna vládnuce pravicové strany na čele s podnikateľmi, je možné prekonať iba pravicovo liberálnymi receptmi. Práve ich uplatňovanie je však zásadnou príčinou tejto krízy. O jej intenzite svedčí aj to, že polovica slovenských domácností má problém realizovať 400-eurový mimoriadny výdavok a že po vyše troch rokoch sa iba 40 % slovenských ľudí vodí lepšie a 60 % horšie.
Prezidentka nevyužila unikátnu príležitosť historicky prvú „úradnícku“ vládu poskladať skutočne pluralitne. Pochopiteľný odpor k predstaviteľom strany Smer, ktorí ju opakovane dehumanizovali svojimi vulgárnymi vyjadreniami, akoby Čaputová vztiahla na všetkých, ktorí vzišli z politického prostredia demokratickej ľavice. Akoby hlásiť sa v uplynulých desaťročiach k sociálnej demokracii znamenalo stotožňovať sa so štýlom a obsahom politiky, ktorý dnes stelesňuje Ľuboš Blaha. To však zaváňa až akýmsi uplatňovaním kolektívnej viny voči expertom z kruhov demokratickej ľavice.
Démonizovanie ľavice
Odmietnutie ľudí z ľavicového priestoru má však hlbšie korene. Pri príležitosti 25. výročia nežnej revolúcie Martin M. Šimečka upozornil, že hnutie VPN nebolo ochotné akceptovať inú ako pravicovú interpretáciu pojmov sloboda, demokracia a ľudské práva: „Keďže VPN bola nositeľom silného mravného étosu, pre slovenské spoločenské elity bolo pohodlné jej premenu nasledovať. Ľavica sa tak stala nielen politickým, ale aj spoločenským skladiskom necností, ako bol nacionalizmus, obhajoba bývalého režimu a vulgárna demagógia. Slovenský intelektuálny priestor sa nadlho ocitol v zajatí predsudkov a pohŕdania každým, kto sa odvážil priznať k ľavicovým hodnotám.“
Démonizovanie všetkých prúdov demokratickej ľavice an bloc viedlo k tomu, že súboj pravice s ňou sa vo verejnom priestore menil na súboj dobra so zlom.
V dôsledku takto narušeného voľného pohybu ideí, ako napísal Šimečka, sa „oplotené ihrisko pravice, ktorá o sebe tvrdila, že voči nej ,neexistuje alternatíva‘, časom zmenilo na betónové parkovisko ideologického vraku a zatuchnutých fráz, na ktorom do seba bezcieľne ako molekuly pri Brownovom pohybe narážajú fragmenty politických strán“. Šimečka tak nechtiac definoval aj jeden z hlbinných zdrojov krízy, do ktorej sa slovenská pravica dostala po roku 2010. Umocnili ju pravicovo-populistické vlády Matoviča a Hegera.
Tému predsudkov voči ľavici ďalej rozvinul Tomáš Profant, keď povedal, že „z ľavice sa v takzvanej slušnej spoločnosti stala nadávka“. Tieto tendencie dominantne ovládli hlavný mediálny priestor. Ľudí, ktorí sa v ňom otvorene hlásia k ľavici, je ako šafranu. Publikované výskumy obsahu diskusií v médiách, ktoré realizoval Profant, ukázali, že mali veľmi ďaleko od vyváženosti, že sa v nich zúčastňovali najmä ľudia s podobným pohľadom na svet a že v nich absentovali nositelia ľavicových názorov.
Démonizovanie všetkých prúdov demokratickej ľavice an bloc viedlo k tomu, že súboj pravice s ňou sa vo verejnom priestore menil na súboj dobra so zlom. Politickú a ideologickú argumentáciu a vecnú kritiku konkrétnych politík vlád s účasťou ľavice nahrádzalo moralizovanie, apriórne nálepkovanie a manifestovanie občianskej nadradenosti voči všetkému, čo sa hlásilo k hodnotám sociálnej demokracie, hoci tá bola od začiatku názorovo diferencovaná. Podobne ako jestvuje pluralita liberálnych a konzervatívnych strán a názorových prúdov, máme tu aj dnes dve strany s označením SD: Smer–SD a Hlas-SD.
Výsledok – démonizovanie liberalizmu
Dlhodobé vytesňovanie ľavicovo zmýšľajúcich intelektuálov a komentátorov z diskusií o stave spoločnosti v kľúčových médiách, elektronických aj printových, prinieslo reakciu. Časť politickej reprezentácie strany Smer začala démonizovať nielen liberálov v médiách, ale aj liberalizmus ako politický prúd. A to podobným spôsobom, ako bola démonizovaná sociálna demokracia, hoci bola tiež štandardným európskym politickým prúdom. Navyše sa táto k Smeru inklinujúca inteligencia začala stále viac uchyľovať do alternatívnych médií a na sociálne siete. Vystupuje tam sama, bez oponentúry.
Nálepkuje liberálov a útočí na nich ako najväčšie spoločenské zlo, ktoré treba poraziť. Liberálov „vyrába“ aj z Hlasu–SD. Spojencom sa jej pri tom stali rôzne odnože neoľudáckych, katolíckych a národných konzervatívcov. Konzervatívna ľavica tak vytvára proti liberálnu alianciu s rôznymi odnožami ultrakonzervativizmu. Obsahovo k tejto aliancii patrí aj OĽaNO.