Koniec vlády neoliberálnej doktríny?

V zahĺbení do našej domácej politickej grotesky nám trochu unikajú svetové udalosti. A to možno práve v momente, keď prežívame zásadný obrat na medzinárodnej scéne: konkrétne na ekonomickom poli. Nielenže sa rúca neoliberálna doktrína, ale zdá sa, že sa objavujú aj kontúry novej politicko-ekonomickej stratégie.

26.05.2023 12:00
debata (18)

Po nástupe Joea Bidena som tu v Pravde písal o jeho nových sociálno-ekonomických iniciatívach a finančných balíkoch na posilnenie sociálnych práv a investícií do zanedbanej americkej infraštruktúry. Vtedy sa to javilo síce povzbudzujúco pre americkú ľavicu, ale bez veľkého dosahu na svetové usporiadanie.

Posledné udalosti však ukazujú oveľa komplexnejšiu zmenu. Nebál by som sa tento obrat nazvať koncom neoliberálnej doktríny a Washingtonského konsenzu. A nevedie ma k tomu iba môj večný optimizmus. Bez väčšieho povšimnutia prebehlo stretnutie šéfky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej s prezidentom Bidenom. Za pozornosť stojí už len fakt, že Biden akceptoval EÚ ako partnera USA (Trumpova administratíva sa usilovala EÚ degradovať…). Zhodli sa v potrebe masívnych verejných investícií, strategickej techno-industrializácie, ako aj v podpore čistých energií, vytvorenia dodávateľskej siete kritických nerastov (potrebné pre výrobu digitálnych technológií) a produkcie batérií. V tých istých oblastiach urobil Biden dohody s Kanadou, Japonskom, Južnou Kóreou, Indiou, ale aj Angolou, Indonéziou a Brazíliou.

Nová „rastová“ stratégia

V pozadí ide vlastne o dva aspekty: podriadenie ekonomických procesov strategickým zámerom štátu a vytváranie medzištátnej konkurencie tak, aby nebola založená na ničení planéty a životného prostredia. Oba tieto aspekty poukazujú na fakt, že neoliberálna politika zlyhala pri tvorbe pravidiel svetového obchodu, ako aj pri riešení klimatickej krízy.

Biden sa však tejto politiky chce zbaviť aj doma: jeho ekonómovia konštatujú, že ak USA zaznamenali rozkvet, bolo to vždy dôsledkom masívnych verejných investícií. Ukazuje sa, že aj zbožštenie trhu ako nástroja efektívnej alokácie kapitálu predovšetkým v celosvetovom meradle zlyhalo, lebo neberie do úvahy medzištátne konkurencie. A rovnako doktrína znižovania daní, deregulácie trhov a privatizácie na úkor verejných investícií zanechala USA zanedbanú infraštruktúru a nárast nerovností medzi chudobnými a bohatými.

V Bidenovej administratíve sa pripravuje iný koncept ekonomického rastu: jeho jadrom je investičná stratégia podnecujúca inovácie smerujúce nielen k zelenej, ale aj k lacnejšej energii; druhým pilierom je znižovanie rastu nerovností, ktoré neoliberálna doktrína vyhnala do známej metafory 99 ku 1 %.

V Bidenovej administratíve sa pripravuje a už čiastkovo presadzuje iný koncept ekonomického rastu: jeho jadrom je investičná stratégia podnecujúca inovácie smerujúce nielen k zelenej, ale aj k lacnejšej energii, druhým pilierom je znižovanie rastu nerovností, ktoré neoliberálna doktrína vyhnala do známej metafory 99 ku 1 %. Táto nerovnosť, v ktorej jedno percento obyvateľstva vlastní toľko majetku ako zvyšných deväťdesiatdeväť, je dôsledkom tzv. trickle-down ekonómie, založenej na predpoklade, že ak nalievate financie bohatým, cez ich investície sa napokon peniaze prelejú k pracujúcim. Kritik tejto koncepcie Kenneth Galbraith to nazval teóriou koňa a vrabca: keď dáte dosť ovsa koňovi, niečo potom z neho vypadne aj pre vrabca. Teda podľa Bidenových ekonómov sa treba definitívne rozlúčiť s politikou znižovania daní pre bohatých, obmedzovania verejných investícií, nekontrolovateľnej koncentrácie korporácií a, samozrejme, obmedzovania pozícií odborov.

Pravda, Biden nechce verejné investície „rozfrckať“, ale presne zacieliť na ekonomickú bezpečnosť a priemyselnú stratégiu. A v tomto by som Američanov nepodceňoval, lebo len za posledné tri roky priemysel čistých energií a polovodičov narástol 20-násobne. Až 80 % tzv. kritických nerastov (pre výrobu čipov alebo elektromobilov) sa však stále spracúva v Číne. Biden si je plne vedomý, že sa takáto závislosť dá rýchlo zneužiť ako arabská ropa začiatkom 70. rokov alebo ruský plyn v minulom roku. Ale práve EÚ je dôkazom, že ekonomická mocnosť vie previesť aj veľmi zložitú operáciu relatívne rýchle a s malými stratami…

Potreba nových spojencov

Rovnako si je Biden vedomý, že k tomuto obratu k ekonomike verejných investícií a strategického plánovania potrebuje aj spojencov. Nemalú úlohu v tom zohral francúzsky prezident Macron, ktorý práve krytý silou EÚ dal najavo Bidenovi, ale aj Číňanom, že ekonomický protekcionizmus nie je riešením.

Ekonomickú taktovku vo vzťahu k Číne prebrala práve EÚ, ktorá dala jasne najavo, že pretrhnúť vzťahy s ňou by bol chybný krok: základom musí byť odstraňovanie rizík, spolupráca v oblasti technológií a v klimatickej politike súbežne s odstraňovaním nekalej súťaže (ktorú Čína hojne praktizuje…). Tento koncept prijalo na svojom poslednom stretnutí v japonskej Hirošime aj zoskupenie G7. Všetky dokumenty potvrdili túto novú stratégiu a aj potrebu reformy medzinárodného finančného a obchodného usporiadania: reformu Svetovej banky, založenie Partnerstva pre globálnu infraštruktúru a investovanie (PGII) – partnerstva, ktoré združilo stovky miliárd eur na celosvetový rozvoj ciest, železníc, ale hlavne digitálnej infraštruktúry a rozvoj čistých energií. Z toho istého summitu vzišla iniciatíva Partnerstva pre spravodlivú energetickú tranzíciu – predovšetkým pre podporu tejto premeny v rozvojových krajinách.

Všetko sú to jednoznačne znaky horúčkovitého úsilia zmeniť tak doterajšiu ekonomickú doktrínu, ako aj architektúru svetovej ekonomiky, ktorá doteraz anachronicky stála na neudržateľnej neoliberálnej doktríne…

© Autorské práva vyhradené

18 debata chyba