Platformová práca úzko súvisí s fenoménom tzv. prekérnej práce, ktorú možno definovať ako neistotu zamestnania, materiálneho a psychologického zabezpečenia a nedostatok predvídateľnosti. Zamestnávatelia sa prostredníctvom flexibilizácie pracovných kontraktov snažia zabrániť neefektívnosti vyplývajúcej z kontinuálnej práce. Táto forma zamestnania najviac postihuje ženy, slobodné matky a mladých ľudí, ktorí sú už aj tak často nedostatočne zastúpení v odboroch. Navyše, kolektívne vedomie pracujúcich v platformách je ťažšie formovateľné, čo vplýva na organizovanosť.
Problémom je atomizovanosť a individualizácia. Neexistuje spoločné pracovisko ani žiaden fyzicky prítomný manažér, všetko sa deje virtuálne. Samotní platformoví pracovníci sa niekedy nepovažujú za klasických námezdne pracujúcich. V niektorých krajinách v tomto smere aktívne pôsobia samotné platformy, ktoré sa snažia formovať vedomie svojich „partnerov.“ Situáciu komplikuje aj vysoký počet pracovných migrantov, ktorí často prichádzajú na obmedzený čas za prácou, s cieľom zarobiť čo najviac, a majú malý záujem o organizovanie sa.
Protesty v donáškových službách
Napriek tomu v zahraničí prebiehajú snahy o organizovanie pracovníkov platforiem už niekoľko rokov. Tieto príklady ukazujú schopnosť pracujúcich organizovať sa aj v ťažkých podmienkach atypických foriem zamestnania. Využívajú sociálne médiá a mobilné aplikácie na komunikáciu a mobilizáciu. Okrem tradičných piketov využívajú aj odhlasovanie sa z aplikácií a negatívne kampane na sociálnych sieťach. Len nedávno v Prahe po prvýkrát štrajkovali vodiči Wolt. Aktuálnym príkladom sú aj odborovo organizovaní pracovníci platforiem v Slovinsku, kde sa opakovanými štrajkami snažia primať spoločnosti Wolt a Glovo k začiatku kolektívneho vyjednávania.
Pracujúci si lepšie pracovné podmienky a stabilné kontrakty museli vybojovať. V súčasnosti sme svedkami trvajúceho trendu, že z hľadiska zápasu práca verzus kapitál ťahá práca za kratší koniec. Ide síce o nové formy práce, ale staré spôsoby vykorisťovania. Pracujúcim nezostáva nič iné, iba sa organizovať, či už v odboroch, alebo inými spôsobmi, a bojovať za seba. Rovnako ako pred vyše sto rokmi.
Napriek deklarovanej „partnerskej spolupráci“ sú v podriadenom postavení, pretože spoločnosti môžu jednostranne meniť podpísané zmluvy a tým ovplyvňovať výšku odmeny za prácu a ďalšie pracovné podmienky. Okrem nevýhodných podmienok dochádza aj k svojvoľnému znižovaniu platu a jednostrannému zasahovaniu do dôležitých aspektov práce. Existujú aj úspešné príklady kolektívneho vyjednávania (alebo uzatvárania rôznych dohôd mimo tohto inštitútu), najmä na „podnikovej“ úrovni. Najčastejšie v donáškových službách, a to v Taliansku, Španielsku a severských krajinách. Ochotné vyjednávať sú najmä menšie spoločnosti, ktoré sa tak snažia získať lojalitu pracovníkov a vytvorením lepších pracovných podmienok zabezpečiť konkurenčnú výhodu.
Prekariát a podpora krajnej pravice
Britský ekonóm Guy Standing písal vo svojej knihe o prekariáte ako o – novej nebezpečnej triede. Nemyslel tým však to, že by mohla narušiť neoliberálny rád. Jeho obavy súvisia s náchylnosťou prekariátu prijímať radikálne pravicové názory, čo môže mať paralelu s masovou podporou, ktorú historický fašizmus získal od marginalizovaných ľudí žijúcich v neistote a zápasiacich s hnevom, úzkosťou a odcudzením. Toto môže viesť k podpore krajnej pravice alebo aj k politickej pasivite. Ale hnev môže tiež podnietiť aktivizmus a organizovanie sa s pozitívnym cieľom zlepšenia pracovných podmienok.
Fenomén prekérnej práce je prirodzenou súčasťou kapitalizmu. Už Marx písal o textilnej továrni, ktorá okrem 1 000 zamestnancov outsourcovala ďalších 9 000 rozptýlených po okolitých okresoch, zamestnaných v malých dielňach. Pracujúci si lepšie pracovné podmienky a stabilné kontrakty museli vybojovať. V súčasnosti sme svedkami trvajúceho trendu, že z hľadiska zápasu práca verzus kapitál ťahá práca za kratší koniec, a preto sledujeme nárast opisovaných javov (okorenených využívaním technických možností). Ide síce o nové formy práce, ale staré spôsoby vykorisťovania. Pracujúcim nezostáva nič iné, iba sa organizovať, či už v odboroch, alebo inými spôsobmi, a bojovať za seba. Rovnako ako pred vyše sto rokmi.