Až do noci z 20. na 21. augusta sa ľudia uisťovali o tom, že Kremeľ predsa nemá dôvod proti našej vláde posielať armádu, keď nikto neuvažoval o opustení vtedajšieho sovietskeho vojenského ani hospodárskeho paktu a komunistická strana a jej vedenie neboli v krajine nikdy populárnejšie. Vládcovia Kremľa mali hrôzu z toho, že by slobodu slova mohli požadovať aj obyvatelia Sovietskeho zväzu, najmä Ukrajiny, ktorá s Československom susedila. Za riskantným rozhodnutím o okupácii našej krajiny, ktorú vtedy mohlo teoreticky brániť vyše 200-tisíc vojakov, bol práve tento strach zo slobody a jej nákazlivosti.
Leonidovi Brežnevovi pred polstoročím tento krok v podstate vyšiel – nepodarilo sa mu síce inštalovať pripravenú bábkovú vládu, ale puč Kremeľ fakticky vykonal. Vtedajšie komunistické vedenie sa rozhodlo krajinu pred cudzími vojakmi nebrániť, a potom, čo ho Sovieti uniesli do Moskvy, sa podriadilo úplne.
V prípade Ukrajiny dnešné Rusko premýšľa stále rovnako ako pred 55 rokmi – bojí sa slobody slova, plurality názorov a slobodných volieb, ktoré Ukrajinci už viac ako 30 rokov ctia. Vladimir Putin pochopil, že vyhrážkami a vydieraním ukrajinskú túžbu po slobode nezastaví a jedinou možnosťou je rozdrviť ju silou. Chcel zopakovať Brežnevov úspech a vykonať puč, krajinu rýchlo obsadiť a zrejme aj rozdeliť. To sa mu však nepodarilo, pretože Ukrajincov podcenil a tí už rok a pol statočne svoju krajinu pred cudzími tankami bránia.
Vládcom Kremľa nejde ani o Krym, ani o východnú či južnú Ukrajinu. Táto vojna nie je o území, táto vojna je o hodnotách a o ruskom strachu zo slobody slova a slobodných volieb. Tento strach je u ruských vládcov takmer nemenný a nemôže byť ukojený žiadnym územím ani ústupkami. Jedinou našou obranou pred ním je aktívna podpora Ukrajiny a podpora jej prijatia do NATO a EÚ. Rusko si totiž na silnejších nedovoľuje.
Bránia sa za cenu veľkých strát medzi vojakmi i civilným obyvateľstvom, nedozernými materiálnymi škodami a takmer každodennými náletmi dronov a riadených striel na civilnú infraštruktúru. Ukrajina sa dlhodobo nezaobíde bez vojenských dodávok a ďalšej pomoci Západu a namieste je teda zdanlivo logická otázka, či by nebolo pre všetkých lepšie, aby bol s Kremľom dojednaný mier výmenou za teritoriálne ústupky z ukrajinskej strany.
Takto kúpený mier by však nefungoval a navyše by bol nebezpečný pre budúcnosť celej Európy. Rusko a ďalšie totalitné krajiny si nesmú zvyknúť, že hranice štátov je možné meniť silou. To by viedlo k ďalším vojnám na kontinente. A bolo by naivné sa domnievať, že by Rusko vo svojej vojne proti ukrajinskej nezávislosti nepokračovalo. Napokon, od odstúpenia Sudet Hitlerovi tzv. Mníchovskou dohodou v roku 1938 do okupácie zvyšku Československa neuplynulo ani pol roka a do začiatku druhej svetovej vojny ani nie rok.
Vládcom Kremľa totiž nejde ani o Krym, ani o východnú či južnú Ukrajinu. Táto vojna nie je o území, táto vojna je o hodnotách a o ruskom strachu zo slobody slova a slobodných volieb. Tento strach je u ruských vládcov takmer nemenný a nemôže byť ukojený žiadnym územím ani ústupkami. Jedinou našou obranou pred ním je aktívna podpora Ukrajiny a podpora jej prijatia do NATO a EÚ. Rusko si totiž na silnejších nedovoľuje.
Pôvodne publikované v denníku Právo