Zatiaľ však nenamodelovali takú koalíciu, ktorá by bola dostatočne kompetentná riadiť tento štát a jeho hospodárstvo a priviesť ho k prosperite. Dnes sme v EÚ v indexe prosperity na piatom mieste odzadu. Za jedinú kompetentnú stranu sama seba považuje iba SaS.
Konsolidácia alebo bankrot Slovenska?
Nepoznám ekonomického komentátora, resp. analytika, ktorý by nevaroval pred bankrotom Slovenska a pred gréckou cestou. Do budúcnosti sa ani to nedá vylúčiť, no dnes je toto strašenie neopodstatnené a voliť by bolo treba iné formulácie, ak nechceme šíriť paniku.
Je pravdou, že dlh Slovenska od roku 2019 vzrástol zo 48 % HDP na 57,8 % v decembri 2022 a že pozitívny dosah inflácie na jeho úroveň sa už v tomto a nasledujúcich rokoch pominie. Dlh v EÚ však dosiahol ku koncu roka 2022 až 84 %, v eurozóne dokonca 91,5 % a bankrot eurozóny nikto seriózny dnes nepredikuje. Dlh v Grécku ku koncu lanského roka narástol na 171,3 %, no výnosy jeho dlhopisov na finančnom trhu v porovnaní s nemeckými napríklad vo februári 2023 boli vyššie iba o 135 bázických bodov. Financovanie nášho dlhu zdraželo predovšetkým v dôsledku zvýšenia základnej sadzby ECB.
Podľa existujúceho zákona o rozpočtovej zodpovednosti, známeho ako zákon o dlhovej brzde, ak vláda, ktorá vzíde z volieb 30. septembra 2023 a získa v NR SR po predložení a schválení programového vyhlásenia dôveru, nemusí v konsolidácii verejných financií robiť dva roky takmer nič. Zákon jej totiž umožňuje aplikovať 24-mesačnú výnimku z plnenia sankcií tretieho až piateho sankčného pásma dlhovej brzdy. Po jej uplynutí, pokiaľ ju nenahradí nová vláda ako Matovičovu vládu nahradila Hegerova, a dlh výraznejšie neklesne, podľa spomínaného zákona bude musieť predložiť návrh vyrovnaného rozpočtu verejnej správy na rok 2026 a opätovne sa uchádzať o dôveru v NR SR.
Úradnícka vláda varuje, že už nie je čas otáľať. Poverený premiér Ľudovít Ódor, vychádzajúc z chronicky známych úvah o politickom cykle, deklaruje, aby vláda v prvom a druhom roku urobila nepopulárne opatrenia, lebo pred voľbami ich už neurobí. Postačí však urobiť niekoľko „nepopulárnych opatrení“, ako pozvyšovať niektoré dane (radšej spotrebné dane, prípadne DPH a daň z nehnuteľnosti, za ktorú budú ľudia kritizovať vedenia miest) a zvýšiť adresnosť sociálnych dávok, prípadne niektoré zrušiť? Naozaj to postačí?
Konsolidácia verejných financií verzus investície?
Medzi dôvodmi zhoršovania verejných financií za ostatné roky bolo viacero takých, ktoré neboli v rukách žiadnej vlády: pandemická kríza a prepad HDP v roku 2020 o 5,2 %. Rast v nasledujúcom roky sa pozbieral a po revidovaní prvých odhadov dosiahol takmer 5 %. No o rok nato vypukla vojna na Ukrajine a s ňou energetická kríza a v plnom rozsahu aj inflačná kríza. HDP vzrástol iba o 1,7 %.
Krízy a ich neefektívne manažovanie (miestami až katastrofálne z hľadiska dosahu na ľudské obete) sa odrazili na vysokých deficitoch a zvýšení dlhu štátu. No okrem týchto viac-menej externých faktorov je tu jeden základný. Odrazil sa aj na tom, že sa prehlbuje zaostávanie konvergencie Slovenska za priemerom EÚ. V HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily SR dosahuje 73 % priemeru EÚ, kým v roku 2012 to bolo o štyri percentuálne body viac! Prečo?
Základnou príčinou je model rastu, ktorý sa vytvoril začiatkom 90. rokov minulého storočia a ktorý sa už prežil. Po rozpade hospodárstva sme tu mali vysokú mieru nezamestnanosti a súťažili sme o zahraničných investorov, ktorí ju mali znížiť. Lákali sme ich na nízke mzdy a v tom čase pomerne kvalifikovanú pracovnú silu, na slabé odbory, ako argumentoval minister hospodárstva Pavol Rusko, keď získaval Kiu, na nízke dane a podobne. Vznikla tu – ako výstižne povedal hlavný ekonóm Českej sporiteľne – „montovňa“, a nie „mozgovňa“. V Indexe inovácií za rok 2022 sa Slovensko umiestnilo na 23. mieste, čo je dokonca horšie ako v minulom roku. Okrem toho tento model mal vysoké environmentálne a sociálne náklady.
Budúca vláda bude konfrontovaná s najnáročnejšou úlohou: ako krátkodobo konsolidovať verejné financie a zároveň investovať do novej transformácie tak, aby bola úspešnejšia ako tá v 90. rokoch minulého storočia.
Východiskom je transformácia na nový rastový model. Niektoré jeho prvky už naštartoval plán obnovy a odolnosti. Ale pokiaľ sa bude plán obnovy chápať iba ako jednorazový peňazovod z EÚ na Slovensko, a nie ako zárodok transformácie (environmentálnej, energetickej, digitálnej a inovačnej ale – zatiaľ absentujúcej – i sociálnej transformácie) starého rastového modelu na nový, bude to zarúbaná cesta. Bude to zarúbaná cesta aj k dlhodobo udržateľným verejným financiám.
Táto transformácia však bude investične náročná. Budúca vláda bude konfrontovaná s najnáročnejšou úlohou: ako krátkodobo konsolidovať verejné financie a zároveň investovať do novej transformácie tak, aby bola úspešnejšia ako tá v 90. rokoch minulého storočia.