Päť dôvodov, prečo je sobotná slovenská voľba historická či osudová – a zároveň nemusí nič rozhodnúť
Je istou iróniou dejín, že takmer presne na deň dvadsaťpäť rokov po tom, čo na Slovensku vyhral naposledy voľby Vladimír Mečiar a tým sa skončila jeho éra, má pred sebou nová generácia Slovákov podobnú voľbu.
Lenže situácia už na Slovensku nie je binárna, už to nie je len Fico a Antifico. To, čo Slovákov najviac otrávilo v posledných troch rokoch, bol chaotický spôsob, akým vládol Igor Matovič a ním vedená nesúrodá koalícia.
Slováci sú jednoducho politikou unavení a frustrovaní – ale zároveň má pred sobotným hlasovaním mnoho z nich pocit naliehavosti. Aj preto na nich zaberajú heslá o stabilite a normálnosti, ktoré im vysielajú okrem Fica a jeho niekdajšieho kolegu Petra Pellegriniho, ktorý má vlastnú stranu Hlas, aj strany, inde v Európe označované za extrémistické. Človek tak nemusí byť nutne presvedčený fašista, aby po divočine posledných troch rokov volil niekoho, kto sa prezliekol z čiernej košele do bielej a na námestí hovorí o „odbornom riešení“ čohokoľvek, čo voličovi príde na myseľ.
Prečo je teda sobotná slovenská voľba dôležitá, historická či priam osudová?
Prvý dôvod je viera Slovákov samotných vo vlastný štát a jeho budúcnosť. Nie je výnimkou stretnúť dnes mladých a vzdelaných Slovákov debatujúcich o tom, čo by robili, keby z volieb vzišla vláda, ktorá by opakovala v nejakej podobe scenár, ktorý za tri desaťročia existencie samostatnej krajiny zažili oni sami alebo ich rodičia už dvakrát: otočka na východ k vláde pevnej ruky. Slovo emigrácia, ktoré sa Čechom môže zdať extrémne, je – tradične, už od konca 19. storočia – na Slovensku bežnou a často zvažovanou životnou voľbou.
Viera v možnosť žiť vo vlastnej krajine podľa predvídateľných pravidiel a zaistiť sebe i svojim deťom prosperitu je základným predpokladom moderného človeka. Ak sa zo Slovenska stane „unesený štát“ a jeho inštitúcie nebudú fungovať, tak aj napriek všetkým doterajším úspechom, ako je členstvo v NATO a EÚ, v neho veľká časť jeho obyvateľov stratí dôveru – ak sa tak už nestalo. Pre tých, ktorí chcú slabý štát využiť vo svoj osobný prospech či pre záujem cudzích mocností, sa potom otvoria ďalšie netušené možnosti.
Pokiaľ by sa zväčšil už aj tak dosť silný únik mozgov zo Slovenska, len by sa tým prehlbovala frustrácia tých, ktorí v krajine zostávajú. Silnel by tiež hlas extrémistov a zo Slovenska by sa stalo ešte temnejšie miesto, než ako sa ho už dnes snažia vykresliť napríklad tí Česi, ktorí nechápu, že sa Slováci vyvíjali ako národ trochu inak ako oni, čo tak skvele postihuje vo svojej knihe Postsedliaci antropológ Juraj Buzalka.
Druhý dôvod úzko súvisí s tým prvým. Ak Slováci stratia dôveru vo svoj štát, nebude sa rozvíjať jeho ekonomika, doposiaľ postavená na modeli lacnej pracovnej sily. Tento model sa však vyčerpal a je potrebné pridať viac inovácií, výskumu a vývoja, na to, aby sa zvýšili príjmy, a tým pádom aj prosperita obyvateľov. S touto dilemou zápasí celá stredná Európa a Slovensko, závislé ako nikto v okolí od automobilového priemyslu, môže fungovať ako lakmusový papierik. Navyše v čase, keď sa práve toto odvetvie dramaticky mení.
Tretí dôvod je budúcnosť právneho štátu v EÚ. Slovenská polícia a súdy ukázali, že keď naozaj dostanú voľnú ruku, dokážu sa vyrovnať aj s organizovaným zločinom vo vlastných radoch. Môžeme polemizovať o tom, prečo doteraz nebol odsúdený ten, kto si (naozaj) objednal vraždu novinára Jána Kuciaka. Desiatky obvinených v iných kauzách sú jasným varovaním Robertovi Ficovi a jeho klike, že ak vyhrajú demokratické pravidlá a nezávislé inštitúcie, môže dôjsť aj na nich.
Ak však Fico splní napríklad svoje hrozby týkajúce sa zrušenia špeciálnej prokuratúry, ktorá vyšetruje najzávažnejšie zločiny, bude to signál nielen do Bruselu, že základné pravidlá fungovania členských štátov EÚ, ako je nezávislosť justície, je možné (beztrestne?) porušovať. Žarty si z úniových pravidiel robí už Viktor Orbán, ktorý by vo Ficovi získal zdatného spojenca.
Štvrtý dôvod je medzinárodný kontext slovenských volieb. Za dva týždne sa hlasuje v Poľsku, kde sa môže ľahko stať, že si nacionalistická, euroskeptická a konzervatívna strana predĺži vládu o tretí mandát a ďalej bude oslabovať inštitúcie demokratického štátu. Na Slovensku to môže v prípade, ak by vládu zostavil Robert Fico s nacionalistami akéhokoľvek odtieňa, byť oveľa rýchlejší a dôkladnejší proces, ktorý krajinu nasmeruje k autoritárskemu modelu Maďarska či Turecka – a zároveň do ruskej náruče.
To by v čase, keď EÚ a NATO držia krehkú jednotu voči agresívnemu Kremľu, bol problém pre všetkých spojencov vrátane Česka. Stačí sa len pozrieť na znovu obnovované kontroly migrantov na hraniciach. To je len predstupeň toho, čo by sa mohlo diať v prípade, keby slovenské štátne inštitúcie buď skolabovali úplne, alebo by ich ovládol niekto, kto bude vychádzať v ústrety ruským prianiam na podkopanie jednoty a stability spojencov.
A potom je tu piaty dôvod, ktorý tie štyri predchádzajúce stavia trochu na hlavu. Pokiaľ sa totiž voľby skončia patom, budú sa čoskoro konať ďalšie. O nich sa bude opäť písať, že sú osudové. Krajinu by naďalej spravovala úradnícka vláda premiéra Ľudovíta Ódora, ktorá je napríklad podľa komentátora denníka Sme Petra Schutza to najlepšie, čo Slovensko v posledných rokoch stretlo. Len by sa zrejme na jar preťali kampane pre voľby parlamentné s voľbami hlavy štátu. A to by mohol byť cirkus – a zároveň ochromenie štátu -, ktorý si asi nedokážeme predstaviť.
Slováci to jednoducho v sobotu nemajú jednoduché. Držme im palce!