Prečo na slovenských voľbách nezáleží
Proruská rétorika protikandidáta Roberta Fica vyvolala poplach. Môže to byť veľa kriku pre nič.
Niektorých predstaviteľov v Bruseli znepokojuje, že Fico zrejme túži po krvi. Hoci jeho strana patrí v Európskom parlamente do skupiny socialistov a demokratov, Ficovi spojenci ho opustili počas rozruchu, ktorý vypukol v roku 2018 po vražde investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej. Kuciak v čase smrti hľadal dôkazy o korupcii, do ktorej bola zapletená Ficova strana.
Počas svojich dvoch predchádzajúcich pôsobení vo funkcii premiéra – v rokoch 2006 – 2010 a 2012 – 2018 – sa Fico ukázal ako pragmatický hráč na európskej a transatlantickej scéne, ktorý nespochybňoval záväzky krajiny voči EÚ ani NATO. Zdá sa však, že jeho zosadenie v roku 2018 a ruská invázia na Ukrajinu ho podnietili k prehodnoteniu tohto postoja.
Ficovo novoobjavené rusofilstvo našlo odozvu v krajine, kde boli mnohí voliči socializovaní počas sovietskej éry a ktorej kyberpriestor je pravidelne bombardovaný propagandou Moskvy.
Podľa štúdie think-tanku zverejnenej začiatkom tohto roka viac ako polovica obyvateľov verí, že za vojnu je zodpovedný Západ. Podpora členstva v NATO klesla len na 58 percent.
Podpredsedníčka Európskej komisie Věra Jourová v utorok označila slovenské voľby za „testovací prípad“ toho, ako sú európske voľby zraniteľné voči „zbrani masovej manipulácie za milióny eur“. Brusel je natoľko znepokojený, že pohrozil pokutou gigantom sociálnych médií Alphabet, TikTok a Meta, ak neurobia viac v boji proti tomuto problému.
Aj európski komentátori sa pustili do perličiek a bývalý redaktor New Statesmanu John Kampfner, ktorý má korene na Slovensku, v denníku Guardian varoval: „Na Slovensku záleží oveľa viac, ako si Európa uvedomuje."
Nie celkom.
Ak na Slovensku, krajine s približne 5,5 milióna obyvateľov, tak veľmi záleží, prečo si ho toľko ľudí pletie so Slovinskom?
To, že sa Európa zobudila na Ficov politický návrat (ktorý bol zrejmý už niekoľko mesiacov) len pár dní pred voľbami, celkom dobre naznačuje jeho význam.
Skutočnosť je taká, že Slovensko bolo vždy akýmsi zapadákovom, či už v habsburskej ríši, alebo hralo druhé husle v Československu. Syndróm malého človeka v krajine vždy plodil nedôveru voči vonkajším silám, či už rakúskym, českým, maďarským alebo americkým.
Dalo by sa dokonca tvrdiť, že zakorenený odpor – ktorý Fico šikovne využíva – je charakteristickým znakom jej politiky.
No vzhľadom na to, ako veľmi je krajina závislá od EÚ, na tom nakoniec nebude až tak veľmi záležať.
Slovenská ekonomika, ktorá bola začiatkom roka 2000 označovaná za „tatranského tigra“ vďaka svojmu rýchlemu rastu, je dnes v úzadí. Slovenský HDP na obyvateľa ho radí na koniec rebríčka eurozóny spolu s Lotyšskom a Chorvátskom. V rebríčku sa však umiestňuje na popredných miestach podľa jedného ukazovateľa – výšky rozpočtového deficitu, ktorý by mal tento rok dosiahnuť takmer 7 %.
Fico svojim voličom sľubuje ekonomický obrat – a viac sociálnych výdavkov. Dosiahnutie tohto cieľa nebude možné bez pomoci EÚ vrátane 6 miliárd eur z fondu na obnovu, ktoré Brusel vyčlenil pre krajinu. Akýkoľvek odklon od hlavného prúdu vo fiškálnych otázkach by sa stretol s odporom investorov, čo by zvýšilo náklady Slovenska na pôžičky. Keďže je Slovensko členom eurozóny, predstavitelia krajiny sa nemôžu obrátiť na centrálnu banku, aby im pomohla.
Mnohí pozorovatelia poukazujú na Ficovu príbuznosť s maďarským premiérom Viktorom Orbánom a predpovedajú, že by sa mohol vydať podobnou neliberálnou cestou.
Na rozdiel od Orbána, ktorého strana Fidesz vládne s absolútnou väčšinou, Ficov Smer bude mať šťastie, ak sa mu podarí prekonať 20-percentnú hranicu. Aby mohol vytvoriť koalíciu, bude musieť do koalície dotlačiť extrémistické proruské strany a svojho niekdajšieho protivníka Petra Pellegriniho, ktorý v roku 2018 prevzal od Fica post premiéra, aby sa od neho odštiepil a založil novú stranu.
Táto konštelácia naznačuje, že politika na Slovensku, ktoré malo za posledných päť rokov päť premiérov, bude naďalej nestabilná. A ak Slováci v posledných rokoch niečo ukázali – najmä mladšia generácia -, tak to, že sú pevne proeurópski. Ťažko si predstaviť, že tí istí ľudia, ktorí v roku 2018 vyšli do ulíc a vyhnali Fica od moci, sa budú len tak prizerať, ako ich krajina nasleduje pochybný príklad Maďarska.
Pokiaľ ide o obranný front, veľké obavy v Európe vyvoláva Ficov sľub, že v prípade svojho zvolenia „nepošle na Ukrajinu ani jeden náboj“. No vzhľadom na to, že Bratislava už dodala všetko, čo jej armáda mohla poskytnúť, nejde o veľkú hrozbu. Slovensko je z hľadiska pomoci Ukrajine celkovo na 19. mieste, jednu priečku za neutrálnym Rakúskom.
Ak by Fico odmietol povoliť tranzit zbraní určených pre Ukrajinu cez slovenské územie, bola by to logistická nepríjemnosť, ale nie oveľa viac.
Hlavný dôvod, prečo by sa Európa mala prestať obávať Ficovho návratu, nemá nič spoločné s geopolitikou alebo veľkou stratégiou. To, čo všetkému „hurhaju“ okolo Fica uniká, je, že existuje reálna šanca, že nevyhrá.
V posledných dňoch prieskumy naznačujú neskorý špurt progresívcov. Ak sa im podarí vyhrať, Fico ustúpi do úzadia a my sa môžeme vrátiť k tomu, že sa o slovenskú politiku nebudeme zaujímať.