Pár dní v predstihu Miklošovi nepriamo odpovedala súčasná intelektuálna superstar západnej ľavice, Michael Sandel z Harvardovej univerzity. Autor bestsellera Tyrrany of Merit (Tyrania zásluhovosti) na pôde viedenského Inštitútu Karla Rennera zhrnul svoje odporúčania, ako čeliť pravicovo-populistickej vlne, ohrozujúcej, opäť raz, Západ.
Jedinečný prínos Sandela do diskusie o kríze kapitalizmu a demokracie je v tom, že okrem východiska, na ktorom je široká zhoda, finančnom kapitalizme, privatizujúcom zisky a kolektivizujúcom náklady, produkujúcom feudálne nerovnosti a oligarchie, rozkladajúce dôveru a súdržnosť spoločností, ide ďalej a tvrdej kritike podrobuje najmä „svojich“, strany ľavého stredu a ich reakciu na neoliberálny zeitgeist z prelomu tisícročí: politiku rovnosti príležitostí.
Pýcha vzdelaných a úspešných
Analýza Sandela je v skratke takáto. Politika „tretej cesty“, ktorá v 90. rokoch na vlnu deregulácie, privatizácie a kultúru individualizmu reagovala výlučne politikou zoschopňovania jednotlivcov uspieť v globálnej súťaži a rezignovala na štrukturálne príčiny ekonomickej nerovnosti, sa ukázala ako nedostatočná. Podľa OECD sa človek z pásma chudoby do strednej triedy prepracuje v Dánsku za dve generácie, v USA, Británii či Rakúsku za päť generácií. Nerovnosti, z logiky veci a dnes o to viac, plodia ešte väčšie nerovnosti, pretože rozdeľujú predpoklady na úspech – kapitál, lobing, marketing, sociálny kapitál, známosti, kvalitné vzdelanie, atď. – nerovnomerne. Nie vďaka nedostatočnej snahe tých menej majetných, ale pre povahu ekonomickej moci a príležitostí v krajine.
Minimálne takisto zhubným sprievodným javom ako zvyšovanie nerovnosti bolo však etablovanie kultúry víťazov a porazených. Adorovanie a triumfalizmus vzdelaných a úspešných postavili vďaka kultúrnej mustre meritokracie „každý môže, keď sa bude snažiť“, implicitne všetkých, ktorí z akýchkoľvek dôvodov v globálnej súťaži neuspeli, do pozície „lúzrov“. A úspešných utvrdzovali v pocite, že za ich úspechom je výlučne ich vlastná snaha a um a nie aj fakt, že im osud dal do rúk lepšie karty. Či už narodením do krajiny profitujúcej zo stáročí kolonializmu či lepšieho podnebia, respektíva do priaznivejšieho rodinného alebo sociálneho prostredia.
Pýcha a nadutosť vzdelaných a úspešných a z opačnej strany frustrácia a odcudzenie tých, ktorí sa v globálnej súťaži neuchytili, aj z dôvodov, ktoré nemajú nič spoločné s ich snahou a pracovitosťou, pretože napríklad pracovali v odvetviach, ktoré globálny voľný tok kapitálu odvial za lacnejšou pracovnou silou, alebo pracujú v odvetví s vyšším podielom migrantov s nižšími mzdovými nárokmi, vytvorili ideálnu pôdu na rozkol, ktorý dnes rozleptáva aj demokraciu.
Dôstojnosť práce
Popri spravodlivejšom podiele menej majetných na spoločných materiálnych statkoch pokladá Sandel za kľúč k obnove súdržnosti spoločnosti ich adekvátne uznanie a ocenenie ako producentov spoločného blaha. Práve z ich zneuznania, neocenenia ich prínosu pre spoločnosť a nízkeho sociálneho statusu sa totiž odvíja ich frustrácia a odcudzenie. „Dôstojnosť práce“, jej ocenenie podľa jej prínosu pre blaho a rozvoj spoločnosti sa musí stať podľa Sandela ústrednou témou politickej diskusie a nemôže byť ponechaná len na mechanizmy trhu. Ten totiž napríklad spoločenský prínos na burze špekulujúceho hedgefondového manažéra ohodnocuje tisícnásobne vyššie ako prínos zdravotnej sestry či smetiara. Tu Sandel cituje Martina Luthera Kinga, ktorý krátko pred smrťou navštívil štrajkujúcich smetiarov v štáte Tennessee a vyjadril vieru, že raz spoločnosť, ak bude chcieť prežiť, adekvátne ocení ich prínos. „Pretože osoba, ktorá zbiera náš odpad, je v konečnom dôsledku rovnako dôležitá ako lekár. Pretože ak neurobí svoju prácu poriadne, choroby sa vymknú spod kontroly. Každá práca si zaslúži dôstojnosť.“
Úlohou ľavice je pomáhať ľuďom, ktorí to majú ťažšie, a to v reálnom čase. Rovnako však platí, že bez oveľa väčšieho dôrazu na štrukturálne príčiny rastúcej nerovnosti ľavica spoločnú reč s tými, pre ktorých tu je, nenájde.
Sandelova analýza opomína fakt, že dominancia „tretej cesty“ v stranách naľavo od stredu v 90. rokoch mala hlbokú politickú logiku. Asi ťažko by sa v nich presadili politici idúci zásadne proti duchu doby, vtedy neoliberálnej. A rovnako nemožno politiku vyrovnávania šancí označovať za nesprávnu z princípu. Úlohou ľavice je pomáhať ľuďom, ktorí to majú ťažšie, a to v reálnom čase, v reálnych podmienkach doby. Rovnako však platí, že bez oveľa väčšieho dôrazu na štrukturálne príčiny rastúcej nerovnosti ľavica spoločnú reč s tými, pre ktorých tu je, nenájde.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.