Boli sme „neželané dieťa Európy“?
Analýza atmosféry rozširovania EÚ od začiatku 90. rokov by si vyžiadala veľkú štúdiu. Iba parafrázujem to, čo Günter Verheugen, komisár pre rozširovanie EÚ v rokoch 1999–2004, nedávno uviedol pre televíziu ARTE: Niektoré zo starých štátov EÚ nad veľkým skokom krútili hlavami, kľúčová bola však politická objednávka zahrnúť do EÚ aspoň niektoré (najpripravenejšie) štáty bývalého sovietskeho bloku.
Naša cesta do „zasľúbenej zeme“ nebola bez prekážok. Prvým míľnikom bola Európska dohoda (ED) medzi SR a Európskymi spoločenstvami (ES), aký bol ešte vtedy názov EÚ, známa tiež ako asociačná dohoda. Na začiatku bola ED medzi ČSFR a ES zo 16. decembra 1991, ale federácia sa rozpadla skôr, ako prebehol ratifikačný proces. Dve nové následnícke republiky museli proces jej prípravy rozbehnúť nanovo a doviesť ho do konca samostatne. Slovenská ED sa od českej zásadne neodlišovala, no mnohí experti liberalizačný proces, ktorý bol asymetrický (viac obmedzení pre vývoz zo SR do ES ako naopak), nepokladali zo strany ES za dosť veľkorysý.
Napokon ED o pridružení SR k ES podpísal v Luxemburgu dňa 4. októbra 1993 predseda vlády Vladimír Mečiar a za členské štáty ES jednotliví ministri zahraničných vecí. Za komisiu ju signoval jej podpredseda Leon Brittan, ktorý sa však vtedajšej hlave vlády Českej republiky zrejme málil: Svoj podpis pod českú ED údajne premiér Václav Klaus podmienil tým, že za EK ju podpíše jej predseda Jacques Delors. Klaus sa vyjadril, že ak by sa podpis nezrealizoval počas jeho oficiálnej návštevy v Bruseli koncom júna 1993, znovu by do Bruselu na podpis ED necestoval.
Táto historka s Klausom je skôr humorná, no udalosti, ktoré nasledovali, humorné pre nás neboli. Noc z 3. na 4. novembra 1994 sa do krátkej histórie SR zapísala ako „noc dlhých nožov“, ako noc, keď začal valcovať „valec zo Zlatej Idky.“ Bolo to prvé flagrantné porušenie tzv. suspenznej klauzuly v článku 6, umožňujúcej vypovedanie ED v prípade porušenia jej podstatných ustanovení, ktorými boli princípy demokracie, dodržiavania ľudských práv a princípy trhovej ekonomiky. Tieto princípy sa neskôr stali základom tzv. kodanských kritérií pre vstup do EÚ. Pre nedodržiavanie prvého z nich SR nebola zaradená do prvej várky postsocialistických štátov pripravujúcich sa na vstup do EÚ.
Keď SR zostala mimo 1. skupiny štátov, s ktorými EÚ otvorila rokovania o vstupe, vo vládnych kruhoch sa začal rozpracúvať scenár SR ako mosta medzi EÚ a Ruskou federáciou. Mečiarova vláda dokonca zvažovala možnosť uzavrieť dohodu o voľnom obchode medzi SR a Ruskou federáciou. Moskva však ambíciu vstúpiť do EÚ nemala, a naše integračné ambície by takáto dohoda znemožnila.
Prechádzka ružovou záhradou?
Od začiatku prístupového procesu naše hlavy vlád a štátu rokovali, resp. mali rokovať so šéfmi EK: počnúc Jacquesom Delorsom, končiac Romanom Prodim. Počas svojej prvej návštevy u nás už ako predseda EK R. Prodi v NR SR 20. januára 2000 predniesol zapálenú reč o tom, ako nové rozširovanie bude skúškou solidarity tej Európy, ktorá samu seba tradične pokladá za sociálne orientovanú a dodal: „Máme historickú šancu po prvýkrát zjednotiť starý kontinent nie vojenskou silou, ale dohodami.“ V kuloároch zhodnotil nadšenie novej vládnej koalície, ktorej sa podarilo prelomiť dovtedajšiu zahranično-politickú izoláciu a získať pred poldruha mesiacom pozvanie na rokovanie o vstupe do EÚ trochu nediplomatickým slovníkom: „Viac vás vzrušuje vstup do EÚ ako…“
Nebola to cesta ružovou záhradou, ktorá nás po pozvánke k rokovaniam o vstupe do EÚ z februára 1999 čakala. Pre mňa boli najťažšie rokovania o rozpočte s direktoriátom komisára pre ekonomické a menové záležitosti Pedra Solbesa.
Nebola to cesta ružovou záhradou, ktorá nás po pozvánke na rokovania o vstupe do EÚ z februára 1999 čakala. Odhalenie korupčnej kauzy týkajúcej sa prístupovej pomoci, z ktorej bol podozrivý riaditeľ odboru zahraničnej pomoci na Úrade vlády spôsobilo, že sa už začal spochybňovať termín vstupu SR do EÚ v roku 2004. Kauzu sa podarilo napokon ukončiť, no vyžiadalo si to mnoho úsilia. Dnes už nebohého dlhoročného tútora Slovenska Wolfganga Rotha, viceprezidenta EIB, si predvolal jeho šéf Philippe Maystadt, znepokojený medializovanými podozreniami a požiadal ho dodatočne prehodnotiť nový projekt EIB v SR: most Apollo v Bratislave.
Prístupové rokovania neviedol s EK iba vládny vyjednávač, no viacerí členovia vlády. Pre mňa boli najťažšie rokovania o rozpočte s direktoriátom (DG) komisára pre ekonomické a menové záležitosti Pedra Solbesa, s komisárom pre vnútorný trh a zdaňovanie Fritsom Bolkesteinom o výnimke pre zdaňovanie cigariet či s DG komisára pre súťaž Mariom Montim o daňových prázdninách poskytnutých automobilke Volkswagen. V tradične priateľskom duchu prebiehali s komisárom pre rozširovanie, nemeckým sociálno-demokratickým politikom Günterom Verheugenom, ktorý bol naším najdôležitejším podporovateľom až do cieľa: 1. mája 2004.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.