Postačí zmena slovníka? Akú verejnú objednávku totiž dávame, takú dostávame

Jedným z dobrých návodov, mentálnych cvičení, ako odvrátiť neželaný vývoj, je predstaviť si, že už nastal, alebo príde už zajtra ráno. V tomto bode sme dnes. Občianska vojna totiž nie je žiadny teoretický model, ale históriou odskúšaný úkaz.

21.05.2024 12:00
debata (14)

Začína sa rozbitým oknom vášho auta, pretože sused vie, že ste volili Fica. Na oplátku rozbitým výkladom kaderníctva alebo vypálenou kaviarňou vašej kamarátky, voličky PS. Pokračuje to možno rozbitou hlavou vášho otca po roztržke v Lidli a končí bombami v Eurovei, kde čisto náhodou sedela vaša dcéra so spolužiačkami na káve. Belfast, Dublin, Londonderry, Londýn, 70-, 80– aj 90-te roky. Takéto Slovensko si na chvíľu predstavme, porozmýšľajme a až potom hovorme.

Špirála násilia sa spravidla začína pozvoľna, slovami, potom sa vymkne spod kontroly a končí mŕtvymi na uliciach. Presne takéto Slovensko nám ponúkajú tí, ktorí ani v tomto kritickom momente nevidia tú priepasť pred nami. Sledujme preto, kto je schopný urobiť krok vzad a nevidieť chybu len na druhej strane. Pretože napriek prvotným apelom na pokoj zbraní, žiaľ, už pár dní po tom hroznom čine, je na mieste skepsa, či sa kolektívne naozaj poučíme.

Zmeniť verejnú objednávku

Prvým krokom by malo byť verejné priznanie, že vina za atmosféru v krajine je na oboch stranách. Nie rovnaká, z pohľadu každého zákopu, samozrejme, väčšia u nepriateľa, ale fakticky na oboch stranách. Následne by to od tábora, nazvime ich tým nešťastným „demokrati“, chcelo viac empatie k tomu, že okrem toho, že sme si minulý týždeň skoro zabili premiéra, bezmála smrteľne atakovaný bol vodca druhej strany. Jej hnev je oprávnený. A samozrejme, na mieste by bolo uvedomenie niektorých, že urážanie voličov súpera je tým posledným, čím sa dosahuje politický úspech. A pokojné spolužitie.

Od tábora, nazvime ich „národniari“, by to chcelo po prvotnom zdesení, strachu a hneve uvedomenie, že takto to naozaj ďalej nejde a že zdisciplinovať šíriteľov nenávisti vo vlastnom tíme je aj v ich záujme, politickom a v neposlednom rade verejnom.

V akých mantineloch politický konflikt držíme, neriešia primárne zákony a deklarácie, ale každodenne v tisíckach interakcií vyjednávaná forma akceptovaného politického jazyka. O ňom rozhodujú tí „na obraze“, ale rovnako my. Tým, čo lajkujeme, zdieľame, volíme.

Úvodnú fázu prvotného upokojenia krajiny máme za sebou, čaká nás ale fáza oveľa náročnejšia. Moderná spoločnosť je zo svojej podstaty spoločnosťou konfliktu. A hranica konfliktu politického a fyzického je krehká. V akých mantineloch politický konflikt držíme, neriešia primárne zákony a deklarácie, ale každodenne v tisíckach interakcií vyjednávaná forma akceptovaného politického jazyka. O ňom rozhodujú tí „na obraze“, ale rovnako my. Tým, čo lajkujeme, zdieľame, volíme. Akú verejnú objednávku dávame, takú dostávame. Tu sa začína náš problém.

Siločiary určujúce podobu politického boja sa totiž po atentáte nijako nemenia. Emocionalizácia vlastného tábora moralisticky nabitými pojmami je funkčným princípom politického boja. Nemení sa ani kritická miera nedôvery v krajine, ani aréna boja. Sociálne siete, ktoré majú už na svedomí genocídu, politické vraždy a pokusy o prevraty, sú prostredím, ktoré dôsledne upozaďuje slušnosť a vecnosť, preto nemôže generovať nič iné, ako agresivitu a nenávisť. Toto z Bratislavy nezmeníme.

Čo ale môžeme a musíme, je tvoriť jasnú verejnú objednávku na politiku vecného argumentu, ktorá na rozdiel od rétoriky „ad hominem do nepríčetna“ nezabíja. A napokon, geopolitika, hlboký spor o vojnu na Ukrajine, naše európske ukotvenie, ale takisto RTVS, korupcia, LGBTI+ a gender, všetky tieto deliace línie nikam neodchádzajú, nijako sa im nevyhneme. Áno, na ich slovníku záleží.

Čas veľkých koalícií

Nie sme v tom sami. Politika neuveriteľne hrubne v celom „západnom“ svete. Príčiny sú stonásobne hlbšie, aby ich vyriešila spoločná deklarácia, v našej situácii taká prepotrebná. My sme však 15. mája zistili, že takýto tlak v hrnci nie sme schopní ustáť. Preto potrebujeme okrem zmeny slovníka či prístupu aj zmenu hry, konkrétne optimálne zmenu vládneho modelu.

Švajčiarsku na federálnej úrovni vládnu zástupcovia všetkých najsilnejších politických strán, obdobne je to v niektorých spolkových krajinách Rakúska. Veľké koalície dvoch hlavných strán boli dlhú dobu štandardným modelom na západ od nás. Nie je to model bez chýb, v krízových časoch však zjednocuje a stabilizuje krajinu, pretože zaväzuje hlavných aktérov k spoločnej zodpovednosti namiesto permanentnej politickej vojny. To ale nie je model pre dnešok, máme tu parlamentnú väčšinu, prečo by sa delila o moc? A predstava Roberta Fica, Matúša Šutaja Eštoka s Michalom Šimečkom, prípadne Milanom Majerským na koaličnej rade dnes, samozrejme, nejde do hlavy 9 z 10 voličov Smeru, Hlasu či PS.

Historické zmierenia však nie sú žiadnou anomáliou. Rabin – Arafat 1993, nemecko-francúzske zmierenie, alebo spomínaný mierový proces v Severnom Írsku a ďalšie príklady sú dôkazom, že existuje moment, keď si kritická väčšina povie, že takto to ďalej nejde. Nie sme v tomto bode dnes my? Preto si tento model minimálne zaslúži vážnu úvahu.

Dovtedy si asi musíme držať palce s nádejou, že čo najviac z nás, tých v rozhodujúcich pozíciách aj nás samotných, už vidí tú priepasť pred nami a je schopných dať nohu dole z plynu.

© Autorské práva vyhradené

14 debata chyba
Viac na túto tému: #Severné Írsko #polarizovanie spoločnosti #LGBTI+ #atentát na Roberta Fica