Ak sa v tejto súvislosti písalo, že politicky motivovaný pokus o fyzickú likvidáciu človeka je napadnutím samotných princípov demokracie, nešlo len o frázu. Aj keď je rozličnosť záujmov v spoločnosti zákonitá, ich svojvoľné presadzovanie násilím nás nikdy neposúva vpred, zato pod nami vždy otvára padacie dvere k barbarstvu.
Cesta z labyrintu
Otázky týkajúce sa toho, ako sme sa sem dostali a kadiaľ vedie cesta von, sme si kládli už skôr, dnes však znejú zvlášť naliehavo. Pre odpovede na ne môžu byť nápomocné nedávne výskumy rozdelenia českej spoločnosti, na ktorých spolupracovala Masarykova demokratická akadémia a Friedrich Ebert Stiftung. Hoci ich zistenia nemožno bezvýhradne vzťahovať aj na slovenskú spoločnosť, predsa však poskytujú cenné podnety na uvažovanie o sociálnych konfliktoch aj v domácom kontexte. Ukazuje sa v nich totiž to, že naše predstavy o polarizácii spoločnosti sa môžu významne líšiť od toho, ako je skutočne rozštiepená.
Neznalosť odlišných životných skúseností je pre kohokoľvek, kto chce spoločnosti rozumieť či ju dokonca meniť, problematická.
Nuž napríklad: neexistujú nijaké dva spoločenské bloky, ktoré by vo všetkých politicky sporných otázkach zaujímali presne opačné stanoviská. V žiadnom prípade teda neplatia populárne a karikatúrne stereotypy, na ktoré vo verejnej diskusii tak radi útočíme. Celkový svetonázor človeka je takmer nemožné odhadnúť na základe jeho postojov k jednotlivým spoločenským témam: nie každý, kto sa odmietol dať zaočkovať, si praje ruskú okupáciu, a, naopak, sú mnohí, ktorí volajú po prísnej regulácii medveďov, ale v Európskej únii sa cítia ako doma. Skutoční ľudia sú jednoducho omnoho komplexnejší ako naše predstavy o nich – zvlášť ak ide o „tých druhých“.
Keďže je však súčasný svet už i tak zložitý, podobné zjednodušenia nám prichádzajú vhod – aj za cenu skreslenia reality. Aj preto sa pričasto stretávame s nevyberanými, vulgárnymi osočovaniami nielen jednotlivcov, ale celých spoločenských skupín, údajných vinníkov našich problémov. Hoci takéto výpady majú svoje publikum, nadšené z „pomenovania vecí tak, aké naozaj sú“, ničomu nepomáhajú. Naopak, sú prejavom slabosti – o to viac, ak podobné nízkosti počúvame od vrcholových politikov a čítame v mienkotvorných novinách a časopisoch.
Moralizovanie namiesto uvažovania
Najnovšie sa dokonca stretávame s demonštratívnou neochotou vôbec sa pokúsiť počúvať a pochopiť tých, s ktorými nesúhlasíme. Neznalosť odlišných životných skúseností je pre kohokoľvek, kto chce spoločnosti rozumieť či ju dokonca meniť, problematická – ich „principiálne“ ignorovanie či odmietanie je však vo svojej patetickej urazenosti už skôr komické. Nielenže ľudia naprieč súčasnou spoločnosťou zažívajú svoje životy veľmi odlišne, ale navyše si vo vzťahu k svojim skúsenostiam aj rozlične (často celkom protichodne) vykladajú celospoločenské javy a udalosti. Bez zohľadnenia tejto rôznorodosti a úsilia o pochopenie pôvodu aj tých presvedčení, ktoré považujeme za neprijateľné, nám neostáva nič iné, než pred zrkadlom obdivovať svoje morálne gestá či povznášať sa uznaním „lajkmi“.
Výzvy na upokojenie a pohľad do zrkadla, ktoré v ostatných dňoch zaznievajú z každej strany, majú svoje opodstatnenie, no aj limity. Bolo by alibistické tvrdiť, že vina je rovnomerne rozložená naprieč celým politickým či mediálnym spektrom – už len preto, že s väčšou mocou prichádza väčšia zodpovednosť. A predsa momentálne nejde o jej presné rozdelenie; praktický zmysel má príležitosť prejaviť dobrú vôľu zo všetkých strán verejnej diskusie. Jednak tým, že každá urobí krok vzad a prejaví vedomie svojich omylov či nedostatkov, a tiež tým, že druhej strane ponúkne ruku ako svoj záväzok k spravodlivej politickej konfrontácii.
Každý, kto vystupuje vo verejnom, a najmä v politickom priestore, by mal byť pripravený znášať od svojich súperov, médií aj občianskej spoločnosti kritiku a nepríjemné otázky. Jej forma a argumentačná úroveň bývajú rôzne. Spoločnosť je otrávená agresívnou rétorikou; do politickej polemiky sa potrebuje vrátiť vecnosť. V takejto formulácii však stále ide len o morálny apel, ktorý nestačí. Systémovým opatrením na upokojenie situácie by mohlo byť výrazné sprísnenie nárokov na prevádzkovateľov sociálnych médií, najmä čo sa týka ich zodpovednosti za šírený obsah. Spoločenské napätie by to síce neodstránilo, aspoň provizórne by sme tým však dokázali znížiť psychické prepätie prestupujúce z obrazoviek do našich domovov a každodenných životov.
Frustrácia, ktorá sa v spoločnosti dlhodobo hromadí, sa čoraz otvorenejšie prejavuje negatívne a deštruktívne. Stále však existuje možnosť jej energiu tvorivo presmerovať a namiesto vyčleňovania ľudí zo spoločnosti ich do nej slovom aj činom prizývať. Aby však politika mohla byť vecnou a zmysluplnou, potrebujeme byť vnímaví voči rôznym životným skúsenostiam naprieč spoločnosťou a uznať ich vplyv na politickú orientáciu ľudí vo svete.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.