V tejto súvislosti mi v ušiach rezonuje povzdych jedného účastníka televíznej debaty: „Kam sa podeli tí nekonfliktní ľudia názorového stredu?“ Má pravdu. Niekam sa vytratili aj so svojimi stredovými politikmi, tými, ktorí boli ochotní a schopní sadnúť si za stôl s oponentmi a rokovať.
Takýto typ politika už nie je, žiaľ, atraktívny. Na jednej strane vzdycháme a túžime po pokoji, no na strane druhej nás konflikty priťahujú. Celý svet sa radikalizuje, argumenty na jednej strane sú vyvrátené opačnými znamienkami, všetko je inak, každý šermuje svojou pravdou a nezakrýva údiv, že si oponent môže myslieť niečo iné.
Útoky na politikov sú známe, odkedy existuje politika ako remeslo. Každý atentát spoločnosťou pohne, niečo začne, prehĺbi alebo ukončí. Len málo násilí tohto druhu zapadne prachom dejín. V mnohom poučný môže pre nás byť atentát na Julia Caesara, zavraždeného priamo v rímskom senáte štyridsiatimi bodnými ranami rozhnevaných senátorov.
Tí sa tak vraj pokúšali zachrániť republiku a demokraciu. Nie všetci s takýmto barbarským činom súhlasili, ale pridali sa k hlavnému prúdu. Možno sa len jednoducho báli, veď „kto nie je s nami, je proti nám“ sa zneužíva od nepamäti. Na revolučný výkrik do tmy, ktorým sa priamo vylučuje možnosť kompromisu a dohody, reagujú mnohí slušní ľudia tým, že sa uzavrú do seba, veď mlčať je zlato.
Útoky na politikov sú známe, odkedy existuje politika ako remeslo. Každý atentát spoločnosťou pohne, niečo začne, prehĺbi alebo ukončí. Len málo násilí tohto druhu zapadne prachom dejín.
Mlčiaca väčšina je pojem, s ktorým radi šermujú politici, opoziční i tí, ktorí práve vládnu, keď chcú nabrať dych a vynoriť sa z mútnej hladiny všednosti. Považujú ju za svoju voličskú rezervu. Veď kto mlčí, ten svedčí. Vieme však spoľahlivo, s čím? Zdá sa mi, že naša mlčiaca väčšina sú ľudia uprostred názorových konfliktov, ktorí rešpektujú oba znepriatelené tábory a podľa svojho sedliackeho rozumu sa k nim raz pridávajú, inokedy ich názory odsudzujú.
Život nie je čierno-biely, ako nám ho vykresľujú jastrabi na oboch stranách. Umiernení tak narážajú na oba vyhrotené póly a akokoľvek rozumnú alternatívu predstavujú, sú za to z oboch strán fackovaní. Výsledkom je úbytok ľudí, ktorí sú ochotní svoj zmierlivý postoj aj prejaviť; a naopak, pribúda tých, čo nechcú nikoho iritovať a na svoj názor rezignujú: dobrí priatelia si zakážu reči o politike, radšej sa rozprávajú o hokeji, a potom sa doma ponoria do svojich duší, mlčky sledujúc vývoj udalostí.
Priznajme si, umiernených ľudí sme z politiky vyhnali, a tí sa ukryli do mlčiacej väčšiny. Za socializmu sme čítali v novinách len zadnú športovú stranu, všetko ostatné bolo nezaujímavé alebo nepravda. Smerujeme tam i dnes? Politici si už všimli, že mlčiaca väčšina predstavuje pre nich nebezpečie, nevedia, ako s ňou narábať.
Naposledy sa to prejavilo v prezidentských voľbách. Tí, čo uprednostňujú pokoj pred politikou na námestiach, sa pridali ku kandidátovi, ktorý im ten pokoj sľuboval. Peter Pellegrini vtedy nemohol tušiť, čo na seba berie. Veď vo svetle posledných udalostí je to takmer nadľudská úloha. Môže sa však spoliehať na väčšinu umiernených voličov, ktorí sa nevyžívajú v konfliktoch, vojny sú im cudzie a jediné, čo chcú, je v pokoji pracovať.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.