Víťazi rozdeleného Slovenska
Preteky v interpretácii toho, kto vyhral voľby, sa začali už v čase úniku informácií o výsledku volieb. Apropo, to, že výsledky volieb kolovali éterom hodiny pred oficiálnym vyhlásením, charakterizuje súčasné Slovensko a podčiarkuje postupný úpadok štátu.
Víťazom volieb je Progresívne Slovensko, má najviac mandátov. Súčasne aj Smer-SSD, ktorý získal o dva mandáty viac než v roku 2019. Obe strany investovali (personálne a finančne) do kampane toľko, že bolo zrejmé, že jedna z nich voľby vyhrá. Dá sa povedať, že kampaň bola iba o dvoch stranách. Veď nakoniec získali viac než polovicu všetkých odovzdaných hlasov.
Kým Smer-SSD oslovil euroskeptickú časť spoločnosti a legitimizoval rétoriku a program krajnej pravice, PS stavilo na tých, ktorí chcú proeurópske Slovensko. Smer mohol vyhrať iba v prípade, že by dôsledne oslovil či motivoval k účasti túto časť spoločnosti. Keďže povedomie o EÚ je u týchto voličov nižšie a tým je nižšia aj motivácia ísť voliť, a súčasne mal aj silnú konkurenciu v podobe hnutia Republika, víťazstvo Progresívneho Slovenska nebolo prekvapením.
A prekvapením nebolo ani tretie miesto Uhríkovej Republiky. Jej voliči uprednostnili voľbu kandidátky uveriteľnej krajnej pravice pred Smerom a SNS. V jednom prípade preto, že im prekážala Monika Beňová, a v druhom preto, že Dankova SNS je karikatúrou politickej strany. V neposlednom rade na kampani Republiky bolo vidieť, že chce uspieť. To sa nedá povedať o konkurencii. A to ocenili aj voliči z tohto ideového tábora.
Dvaja najvýraznejší aktéri rozdeleného Slovenska získali sumárne 52 percent odovzdaných hlasov voličov. Potvrdzuje sa, že s touto predstavou spoločnosti sa stotožňuje čoraz väčšia časť voličov.
Stojaci nad priepasťou
Vidieť to aj na tom, že tí, ktorí v tejto hre hrajú „druhé husle“ zostali v poli porazených. Hlas-SD, hľadajúci svoju novú identitu, nedokázal osloviť voličov. Tieto voľby ho nezaujímali. Mal katastrofálnu kampaň – pôsobil ako „fake“ Republika – a kandidáti strany boli „druhá liga“. Hlas nevedel, čo chce, a tak voliči nemali dôvod ho voliť.
Kritika politík EÚ sa nesie v znamení postkoloniálneho syndrómu, ktorý je prítomný v celej spoločnosti. Syndróm, ktorý nás vedie k tomu, že veríme v rôzne konšpirácie a protislovenské sprisahania.
Pokračuje aj trápenie SaS, ktorej čestný predseda chcel stráviť časť politického dôchodku v Bruseli. Neúspech je dôsledkom toho, že časť voličov sa nestotožňuje so Sulíkovým euroskepticizmom a dali radšej hlas PS. To zas hnutie Igora Matoviča už nikoho neoslovuje. Našťastie pre Slovensko. Zvyšok jeho voličov nemá záujem alebo nerozumie európskym politikám.
Demokrati mali smolu, že napriek kampani bola pre nich vyššia volebná účasť na škodu, jednoducho nemali odkiaľ zobrať voličov. Hoc sa po voľbách znovu ozýva volanie po zjednotení časti konzervatívno-liberálneho spektra slovenskej pravice, cesta „náčelníkov bez Indiánov“ je nasmerovaná skôr do priepasti.
A ešte je tu zúfalé súručenstvo zvané SNS. Skupina youtuberov, ktorých hovorcom je Andrej Danko. Voliči s ním nemajú žiadne prepojenie. Vnímajú ich ako prospechárov na čele so zmäteným predsedom. Ak SNS neprejde zmenou – personálnou a ideovou – opäť vypadne z parlamentu.
Odkaz Európe a slovenským voličom
Výsledky volieb neprekvapili. Rozdelená spoločnosť načúva tým, ktorí ich podporujú v ich „pravdách“ o únii a predsudkoch o tých druhých. Súperenie zo Slovenska sa prenesie na pôdu europarlamentu. Pravdepodobnosť, že by sme EÚ predstavili našu víziu budúcnosti, bude minimálna. Naše miesto a pozície našich poslancov naznačí to, kto bude mať väčšinu v EP. Tiež to, kam sa zradia najmä poslanci za Smer-SSD. Ak skončia mimo relevantnej frakcie, tak budú v EP zbytoční. Zdá sa, že reálne budú mať vplyv iba poslanci PS vo frakcií Renew Europe (Obnovme Európu) a možno Miriam Lexmann vo frakcii ľudovcov (EPP).
Naším odkazom pre Európu je stále to, že nás nezaujíma. Tento nezáujem má jednu zásadnú príčinu. Tá determinuje aj to, čo od únie (ne)chceme. Za ostatných dvadsať rokov nášho členstva sme sa maximálne naučili parazitovať na členstve. Celá generácia sa už narodila v EÚ, no podobne ako ich rodičia (a starí rodičia) o nej a európanstve nič nevie.
O únii sa neučí. Európska identita neexistuje. Kritika politík EÚ sa nesie v znamení postkoloniálneho syndrómu, ktorý je prítomný v celej spoločnosti. Syndróm, ktorý nás vedie k tomu, že veríme v rôzne konšpirácie a protislovenské sprisahania. Syndróm, ktorý rozdeľuje Slovensko. Aj v Európe.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.