V hre je viacero faktorov: zvady a nezhody vo vnútri Netanjahuovho kabinetu umocnené silnejúcimi systematickými protivládnymi demonštráciami, americká vojenská a diplomatická podpora Izraela v tieni blížiacich sa novembrových prezidentských volieb v USA, aj kolísavá situácia na izraelsko-libanonskej hranici.
Frustrácia z Netanjahua
Hoci nedávna rezignácia „centristu“ Bennyho Gantza z izraelského vojnového kabinetu odhalila útroby nesúdržnosti a krehkosti Netanjahuovej vlády, oveľa dôležitejší premiérovi spojenci na ultrapravici mu aj naďalej zostávajú verní (Netanjahu nakoniec rozpustil tzv. vojenský kabinet). Gantz v máji formuloval plán na medzinárodnú povojnovú správu Gazy a pohrozil, že pokiaľ jeho vízia nebude akceptovaná, rezignuje – čo sa nakoniec stalo. Ale ako už bolo naznačené, Gantzova demisia Netanjahuovou vládou ani jej deštruktívnym ťažením v Gaze prakticky neotriasla. Izraelský premiér prišiel o svojho prominentného kritika, ale prežitie a budúcnosť jeho krehkej vládnej koalície závisí predovšetkým od utrapravicových ministrov Smotriča a Ben Gvira.
A títo dvaja politici sa netaja tým, že ich primárnym cieľom v Gaze nie je záchrana zvyšných rukojemníkov, ale masívna etnická čistka obyvateľov pásma, čo eufemisticky nazývajú „dobrovoľnou emigráciou“, ako aj rozdrvenie Hamasu, nech už to znamená čokoľvek. Nevylučujú ani opätovné vybudovanie ilegálnych osád v Gaze. Sám Netanjahu nemá na ukončení vojny žiadny záujem, ako verejne potvrdil aj americký prezident Joe Biden, podľa ktorého izraelský premiér predlžuje konflikt z politických dôvodov. Až Izrael v Gaze zloží zbrane – či už s mierovou zmluvou, alebo bez nej – začne sa odpočet konca Netanjahuovej politickej kariéry poznamenanej obvineniami z korupcie a podvodov, umocnenej vyšetrovaním zlyhania bezpečnostných zložiek 7. októbra minulého roka a prípadným zatykačom na jeho osobu vydaným Medzinárodným súdom (ICC).
Až Izrael v Gaze zloží zbrane, začne sa odpočet konca Netanjahuovej politickej kariéry poznamenanej obvineniami z korupcie a podvodov, umocnenej vyšetrovaním zlyhania bezpečnostných zložiek 7. októbra.
Napriek tomu, že vrcholní činitelia Bidenovho kabinetu, najmä prezident Biden, navonok netaja svoju frustráciu z otrasného Netanjahuovho počínania v Gaze a prekročenia množstva červených línií nastavených Bielym domom, americká diplomatická a vojenská podpora Izraelu, až na jeden pozastavený vojenský balíček, pokračuje. Premiér Netanjahu má v júli dokonca vystúpiť s prejavom pred oboma komorami Kongresu, kde sa mu bezpochyby dostane opakovaných ovácií v stoji.
Otázny plán pre Gazu
Zvlášť cynické sú potom tančeky šéfa americkej diplomacie Antonyho Blinkena okolo trojfázového mierového plánu schváleného minulý týždeň Bezpečnostnou radou OSN. Prvá fáza tohto plánu spočíva v zriadení dvojmesačného prímeria, počas ktorého by sa izraelská armáda stiahla z miest v Gaze a prebehla by výmena zajatcov a väzňov. Druhú fázu charakterizuje hlavne vyjednanie parametrov permanentného prímeria, pričom finálna fáza by mala vyústiť do trvalého prímeria a začatia rekonštrukcie Izraelom zdecimovanej enklávy.
Tento plán, ktorému Bidenova administratíva prepožičala prívlastok „izraelský“, sa v mnohých ohľadoch podobá návrhu, ktorý už v prvej polovici mája Hamas akceptoval. Palestínske militantné (teroristické) hnutie aj teraz vyjadrilo ochotu o aktuálnej cestovnej mape k mieru vyjednávať, aj keď prišlo s niekoľkými pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi. Vrcholní izraelskí činitelia sa napriek zavádzajúcim Blinkenovým tvrdeniam, že Izrael najnovší návrh na ukončenie krvavej operácie schválil, k tomuto plánu oficiálne nevyjadrili ani neprerušili ofenzívne pozemné operácie a bombardovanie sužovanej Gazy.
Blinken zašiel ešte ďalej, keď uviedol, že hlavnou prekážkou na ceste k mierovému riešeniu konfliktu je Hamas. Lenže Hamas, ktorý požaduje explicitné garancie trvalého pokoja zbraní v Gaze zo strany USA a stiahnutie všetkých izraelských okupačných vojsk z Gazy – teda prakticky to isté, čo zahrňuje súčasný mierový plán – si je veľmi dobre vedomý faktu, že ledva prepustí zvyšných rukojemníkov a zajatcov, je vydaný na milosť a nemilosť izraelskej vojenskej mašinérii, ktorá sa nikdy netajila zámerom ho vyhladiť. Hamas navyše ťahá za kratší koniec pomyselného povrazu a na rozdiel od Netanjahua si príliš neláme hlavu s prípadným postihom zo strany medzinárodnej jurisdikcie.
Či tak alebo onak, jedine USA ako hlavný sponzor Izraela majú v rukách efektívne páky na Netanjahuov kabinet, zatiaľ čo konanie Hamasu môžu ovplyvniť primárne Katar a Egypt. Bidenova vláda, vedomá si blížiacich sa novembrových volieb, bude aj naďalej verejne predstierať, že pre ukončenie genocídneho izraelského ťaženia v Gaze urobila všetko.
Aj keby nakoniec bola dosiahnutá dohoda medzi Izraelom a Hamasom, Tel Aviv – najmä minister obrany Joav Gallant – sa nikdy netajil chúťkami zaútočiť na Libanon v snahe uštedriť Hizballáhu zdrvujúcu porážku a ustanoviť bezpečnostný perimeter pozdĺž izraelsko-libanonskej hranice. Treba však zdôrazniť, že Hizballáh koná reaktívne, t.j. jeho ostreľovanie izraelského územia je priamou odpoveďou na masívne izraelské bombardovanie a decimáciu pásma Gazy. Bezprostredná izraelská invázia do Libanonu napriek bombastickým vyhláseniam izraelských lídrov o zničení všetkých útočísk Hizballáhu teraz zrejme nehrozí, pretože Tel Aviv čelí mnohým výzvam na viacerých frontoch, a prípadný vpád do Libanonu by ho na medzinárodnej scéne ešte viac izoloval.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.