To by vari už mali spozornieť aj priatelia „Európy silných národných štátov“ medzi Dunajom a Tatrami. Azda ešte nie sme v úplnej menšine tí, ktorým dochádza, že Bardella krát 27 členských štátov sa rovná európska paralýza.
Nostalgia ako politický program
Nie je nič nelegitímne na podpore Európy silných národných štátov. Určite pre ňu existujú dobré dôvody. Ak ale chceme hovoriť o tom pre životnú úroveň ľudí najpodstatnejšom, o zvýšení konkurencieschopnosti a akcieschopnosti Európy v globálnej súťaži, bez úzkej spolupráce v rámci EÚ to môžeme rovno zabaliť. Konkurencieschopnosť EÚ stojí do veľkej miery na jej globálnych hráčoch vo vybraných segmentoch ekonomiky budúcnosti. Tento inovačný biznis potrebuje urgentne vyvíjať, preto potrebuje silnejší európsky kapitálový trh a potrebuje stabilné regulačné prostredie v čo najväčšom priestore, aby mohol svoje produkty a služby škálovať. Európa nevyhnutne potrebuje prepojiť energetickú infraštruktúru, ale takisto regulačné prostredie zelenej transformácie.
Myslieť si, že vo svete, kde informácie, kapitál, technológie, ľudský potenciál aj kultúrne vplyvy lietajú ponad hranice ľahkosťou a rýchlosťou svetelného lúča, kde dosahy klimatických zmien či migračných vĺn majú globálnu povahu a kde základné trendy určujú globálni hráči, našu kvalitu života zabezpečíme z pozície „suverénnych“ pármiliónových národných štátov, je rozmýšľanie hlboko z minulého storočia.
Dali sme si nahovoriť, že naším problémom nie sú miliardári, ktorí zarábali ostatné roky tempom 5,7 milióna eur za hodinu a znečisťujú planétu tempom, akým by to bežnému človeku trvalo 1 500 rokov, alebo že nás oberajú ročne o stámilióny na daňových podvodoch a optimalizáciách
Verejná mienka však nepustí. Odklon od užšej integrácie je dopytom týchto dní. Všade prítomnú únavu z kríz a zmien väčšina pripisuje otvorenosti sveta, globalizácii a teda aj EÚ a oporu hľadá v zidealizovanej predstave toho, čo v jej povedomí kedysi fungovalo. Zygmunt Bauman to už v roku 2017 pomenoval pojmom „retrotópia“. U nás má tento dopyt aj vlastné príčiny kapitalizmu karpatského typu. Ale celý západný svet, jeho stredná trieda je v postupnom rozpade. Keď miestami desiatky rokov stagnovali mediánové príjmy, zdraželo zdravie, školy, bývanie, a to na pozadí rastúcej majetkovej nerovnosti, nástupu nových menšín a slabo regulovanej migrácie, tento výbušný mix sa inak ako revoltou bývalých stredných tried nemohol skončiť. Ako konštatuje holandská autorka Roxane van Iperen, „kým stredná trieda verila prísľubu vzostupu, boli sme krajinou tolerancie a solidarity. Táto istota bola predpokladom našej otvorenosti.“
Problém je, že strany, ktoré z oprávnených pocitov ľudí profitujú najviac, sa okolo receptov na ich skutočné riešenie ani neobtreli. Odvádzať pozornosť im dovoľuje aj dnešná doba rýchlej informácie, všadeprítomných vzruchov a našej trhanej pozornosti. Tá v honbe za stále novými vzruchmi nevyžaduje riešenia, argumenty, kontext, vystačí si s údernými titulkami a nálepkovaním. Nič lepšie si ukričaní insta- a telegramoví politici nemôžu želať.
Selektívne zelené vnímanie
Verejná mienka si vyžiadala aj pribrzdenie Green Dealu. Či najmä kvôli iným krízam, s ktorými musí tá klimatická súťažiť o našu pozornosť, či zle nastaveným míľnikom, alebo neschopnosti členských štátov opatrenia efektívne implementovať a najmä pripraviť dostatočné sociálne kompenzácie, je na hĺbkovú analýzu. Fakt ale je, že EÚ po pár rokoch opäť mení kurz, čo je pre dlhodobé investičné a inovačné stratégie európskeho priemyslu to najhoršie. A Čína zatiaľ investuje do obnoviteľných zdrojov 100 a USA 250 miliárd eur ročne. V globálnej súťaži o inovačné aj zelené technológie nám utekajú.
Žiaľ, naša obava z dosahov klimatickej krízy je slabšia ako obava zo zmeny našich návykov a poklesu životného štandardu. Ako už v 18. storočí konštatoval David Hume, pre človeka je prijateľnejší zánik sveta ako škrabanec na vlastnom prste. Prognózy o kritických dosahoch zvýšenia teploty o 2°C v podobe 400 miliónov ľudí v Afrike bez vody a ich pohybe aj na sever, alebo o násobnom raste extrémnych horúčav s fatálnymi dosahmi aj na poľnohospodárstvo, alebo 38 miliardách eur ročných škôd vinou klimatickej zmeny sme nateraz nechali bokom. Niežeby sme vedecký konsenzus vyhlásili za neplatný, len sme ho vďaka ľudskej schopnosti selektívneho vnímania vytesnili.
Azda skutočná ľavica, vyznávajúca aj hodnoty medzigeneračnej solidarity a rovnosť šancí budúcich generácií na zdravé životné prostredie obráni v najbližších rokoch „Green Social Deal“ pred tlakom na zoškrtanie zelenej transformácie ako takej. Je totiž vcelku šokujúce, že sme si dali nahovoriť, že naším problémom nie sú miliardári, ktorí zarábali ostatné roky tempom 5,7 milióna eur za hodinu a znečisťujú planétu tempom, akým by to bežnému človeku trvalo 1 500 rokov, alebo že nás oberajú ročne o stámilióny na daňových podvodoch a optimalizáciách a tieto peniaze chýbajú všade od kvalitných škôl pre všetkých až po dostupné bývanie, teda že naším problémom údajne nie sú oligarchie, ale dúha vo verejnom priestore.
//Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie. //