Otvoreniu témy politikmi predchádzali zaujímavé analýzy NKÚ aj ÚHP (Útvar hodnoty za peniaze). Problém je to reálny, ale svoj vrchol slávy zažíval pred 15–20 rokmi. V súčasnosti znovu ožil. V minulosti ho vládna moc tak trochu prehliadala. Prečo teraz taký tvrdý postoj?
Nahrádzanie zamestnaneckého pomeru prácou na živnosť bolo hitom hlavne v období od 90. rokov do konca prvej dekády tohto storočia. Medzi rokmi 2000–2011 sa počet zamestnancov zvýšil len o necelých 32-tisíc, zato počet SZČO až o takmer 152-tisíc. Pri povrchnom pohľade sme vyzerali ako živnostenský raj. Ale v expanzii živností sa skrývala aj tá problémová časť – fiktívne, často nútené živnosti. Vtedy to bol trh práce, na ktorom mali výhodu zamestnávatelia: pracovných príležitostí bolo málo, uchádzačov o prácu veľmi veľa (dnes je to naopak). A tak si zamestnávatelia mohli diktovať podmienky.
Jednou z nich sa stala práca na živnosť: pracovný vzťah sa nahradí obchodným, pracovník si fakturuje „mzdu“, obíde sa Zákonník práce a ušetrí sa na odvodoch zo mzdy. Veľa sa už napísalo o tom, že tým štát stráca časť daní a odvodov, pracovník stráca výhody zamestnanca a hrozí mu žalostná penzia. Vtedy sa takýto systém ľahšie toleroval. Radšej práca na živnosť ako byť nezamestnaný.
Príčiny maskovaných živností
Ak téma ožila a fiktívne živnosti sa zase rozrástli, treba prehodnotiť podmienky, ktoré ju vytvárajú. Prvá myšlienka by nemusela byť o represiách. Treba, pochopiteľne, odkomunikovať, prečo je toto konanie škodlivé. Niekde je zamestnávanie na živnosť brané ako normálne, nie všetci dotknutí chápu škodlivosť veci. Politici by svoje ťaženie v tejto veci mali začať otázkou, prečo sa niekomu aj v dnešných, podstatne lepších podmienkach na trhu práce oplatí hrať sa na živnosť. Zrejme je rozdiel medzi daňovo-odvodovým zaťažením zamestnanca a živnostníka privysoký. ÚHP vyčíslil, že ak by zamestnávateľ platil živnostníkovi odmenu zodpovedajúcu mzdovým nákladom priemernej mzdy z roku 2023 (náklady sú rovnaké ako so zamestnancom), zarobil by živnostník v čistom o 545 eur mesačne viac v porovnaní so zamestnancom. Okrem toho práca na živnosť dáva niekomu výhodnú flexibilitu.
V SR sa však tradične zvýhodňujú určité formy zárobkovej činnosti: vlastník podniku je menej daňovo-odvodovo zaťažený ako živnostník, ten je menej zaťažený ako zamestnanec.
Je tu časť fiktívnych živnostníkov, ktorým to takto vyhovuje. Ale jadro problému sú tí, ktorým to nevyhovuje, ale sú do toho nútení. Niekedy je takáto hra na živnosť vnucovaná, niekedy však preferovaná obidvoma stranami kontraktu. Aj preto treba starostlivo rozmotávať motívy.
Má štát riešiť, akou formou ľudia legálne zarábajú? Ak by to malo byť jedno, tak by bolo potrebné každú formu zárobkovej činnosti rovnako zaťažiť daňami a odvodmi. Treba počítať s tým, že z hľadiska manažovania hospodárstva nikdy nie je úplne jedno, akou formou ľudia zarábajú: mzdy sú stabilnejšie ako zisky (sú zmluvne dané, menej rozkolísané pri výkyvoch ekonomiky) a tiež poberanie miezd vedie k menším príjmovým nerovnostiam ako poberanie ziskov (zisky sú jedna z najnerovnomernejších a najnestabilnejších ekonomických veličín, mzdy sú pravý opak).
Najprv treba upratať
V SR sa však tradične zvýhodňujú určité formy zárobkovej činnosti: vlastník podniku je menej daňovo-odvodovo zaťažený ako živnostník, ten je menej zaťažený ako zamestnanec. Treba byť pripravený, že špekulácie s formou činnosti vždy budú. Ale dajú sa aspoň zmierňovať. Už aj ich priblíženie k priemerným podielom fiktívnych živností v EÚ (t. j. zo slovenského podielu 28,2 % na úniový priemer 20,5 % zo všetkých SZČO) by priniesol 177 až 251 miliónov eur na daniach a odvodoch (podľa ÚHP). Nezanedbateľný príspevok k očakávanej rozpočtovej konsolidácii. A je možné, že práve tento moment oživil tému fiktívnych živností.
Je ešte niekoľko bariér, ktoré riešenie komplikujú. Jednou z podmienok úspechu je dôvera v systém. Darmo budeme mladému pracovníkovi tvrdiť, že cez post zamestnanca sa dostane k vyššej penzii, keď neverí v životaschopnosť aktuálneho penzijného systému. Potom môže uprednostniť krátkodobý prospech z práce na živnosť. Podobne bude uvažovať napríklad človek zaťažený splátkami úverov – bude zase preferovať okamžitý vyšší čistý príjem zo živnosti. Tiež cudzinec ľahšie získa povolenie na podnikanie ako na zamestnanie. Aj definovanie závislej práce (ktorú realizuje zamestnanec pre svojho zamestnávateľa) potrebuje občerstviť, za posledné desaťročie sa v podobách práce veľa zmenilo. Toto je len ukážka pestrej zmesi prekážok, ktoré bránia stopercentnému úspechu.
Ide o legitímny cieľ so širokou škálou pozitív, z nich nie všetky sú ľahko vyčísliteľné (napríklad pocit väčšej istoty a rešpektu v pracovnom vzťahu sa ťažko vyjadrí v eurách). Len treba rozmotávať spleť príčin takýchto deformácií a nielen tasiť v médiách pokuty. Represia je len jedna zložka riešenia. Aby sme zamestnancov maskovaných za živnostníkov neriešili iba represívnymi metódami maskovanými za ekonomickú politiku.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.