Ak demokracia nie je v prospech pracujúcich, zomrie

Aj keby sa extrémistická vlna vo voľbách do Európskeho parlamentu neuskutočnila, krajnej pravici sa dlhodobo dobre vedie v Taliansku, Rakúsku, Nemecku a najmä vo Francúzsku. Posledné zisky prišli po veľkých posunoch smerom ku krajne pravicovým stranám o. i. v Maďarsku, Taliansku, Rakúsku, Holandsku a vo Švédsku.

04.07.2024 12:00
Daron Acemoglu Foto:
Daron Acemoglu, profesor ekonómie, MIT
debata (45)

Vo Francúzsku nemožno strhujúce víťazstvo Národného združenia Marine Le Penovej považovať len za protestné hlasovanie. Strana má úspechy na komunálnej úrovni v mnohých regiónoch a jej úspech tento mesiac priviedol prezidenta Emmanuela Macrona k hazardnému vyhláseniu predčasných volieb.

Na určitých úrovniach to nie je nič nové. Dlho vieme, že demokracia je všade na svete v čoraz väčšom kŕči a silnejú výzvy autoritárskych strán. Prieskumy ukazujú, že rastúci podiel obyvateľstva stráca dôveru v demokratické inštitúcie. Vplyv krajnej pravice na mladších voličov je zvlášť znepokojujúci. Nikto už nemôže poprieť, že posledné voľby sú budíček. Ak však nepochopíme základné príčiny trendu, úsilie ochrániť demokraciu pred inštitucionálnym kolapsom a extrémizmom asi vyjde nazmar.

Odvrhnutí pracujúci

Jednoduché vysvetlenie krízy demokracie v industriali­zovanom svete je, že výkon systému zaostáva za tým, čo sľuboval. V USA sa od roku 1980 reálne (o infláciu upravené) spodné a stredné príjmy takmer nezvýšili a volení politici s tým urobili len málo. Podobne vo veľkej časti Európy je hospodársky rast nevýrazný, najmä od roku 2008. Aj keď nezamestnanosť mladých nedávno klesla, vo Francúzsku a v niekoľkých ďalších európskych krajinách je už dlho hlavným ekonomickým problémom.

Západný model liberálnej demokracie mal priniesť pracovné miesta, stabilitu a kvalitné verejné statky. Hoci po druhej svetovej vojne väčšinou uspela, približne od roku 1980 zaostávala takmer vo všetkých bodoch. Ľavicoví aj pravicoví politici naďalej vnucovali politiky navrhnuté expertmi a spravované technokratmi. Ale nielenže nedokázali spoločnú prosperitu zabezpečiť; okrem toho vytvorili podmienky pre finančnú krízu v roku 2008, ktorá zlikvidovala zvyšok. Väčšina voličov dospela k záveru, že politikom záleží viac na bankároch ako na pracujúcich.

Moja práca s Nicolásom Ajzenmanom, Cevatom Girayom Aksoyom, Martinom Fiszbeinom a Carlosom Molinom ukazuje, že voliči majú tendenciu podporovať demokratické inštitúcie, keď majú priamu skúsenosť s demokraciami, ktoré prinášajú hospodársky rast, neskorumpovanú vládu, sociálnu a ekonomickú stabilitu, verejné služby a nízku nerovnosť. Vôbec teda neprekvapuje, že nesplnenie týchto podmienok má za následok stratu podpory.

Ľavicoví aj pravicoví politici naďalej vnucovali politiky navrhnuté expertmi a spravované technokratmi. Ale nielenže nedokázali spoločnú prosperitu zabezpečiť; okrem toho vytvorili podmienky pre finančnú krízu v roku 2008, ktorá zlikvidovala zvyšok.

Navyše, aj vtedy, keď sa demokratickí lídri zamerali na politiky, ktoré by prispeli k lepším životným podmienkam väčšiny, neurobili dobrú prácu pri efektívnej komunikácii s verejnosťou. Napríklad dôchodková reforma je očividne potrebná, aby sa Francúzsko dostalo na cestu udržateľnejšieho rastu, ale Macron zlyhal pri verejnej komunikácii svojho riešenia.

Politická neznalosť reality

Demokratickí lídri čoraz viac strácajú kontakt s hlbokými obavami obyvateľstva. Vo francúzskom prípade sa to čiastočne ukazuje na Macronovom panovačnom štýle vedenia. Odzrkadľuje to však aj širší pokles dôvery v inštitúcie, ako aj úlohu sociálnych médií a iných komunikačných technológií pri presadzovaní polarizujúcich pozícií (naľavo aj napravo) a tlačení ľudí do ideologických bublín.

Politici sú okrem toho hluchí voči ekonomickým a kultúrnym turbulenciám, ktoré so sebou prináša masové prisťahovalectvo. V Európe vyjadrilo veľa ľudí obavy z masovej imigrácie z Blízkeho východu, ale centristickí politici túto problematiku riešili pomaly. To vytvorilo veľkú príležitosť pre okrajové protiimigračné strany, ako sú Švédski demokrati a holandská Strana za slobodu, ktoré sa odvtedy stali formálnymi alebo neformálnymi koaličnými partnermi vládnucich strán.

Výzvy, ktoré bránia všeobecnej prosperite v industriali­zovanom svete, sa stanú ešte väčším problémom vo veku umelej inteligencie a automatizácie – a to práve v čase, keď klimatické zmeny, pandémie, masová imigrácia a rôzne hrozby pre regionálny a globálny mier vyvolávajú čoraz väčšie obavy. Ale na riešenie týchto problémov je demokracia stále najlepšie vybavená. Historické a súčasné dôkazy jasne ukazujú, že nedemokratické režimy menej reagujú na potreby svojho obyvateľstva a menej efektívne pomáhajú znevýhodneným občanom. Nech už čínsky model sľubuje čokoľvek, dôkazy ukazujú, že nedemokratické režimy v konečnom dôsledku z dlhodobého hľadiska znižujú rast.

Demokratické inštitúcie a politickí lídri sa však budú musieť opätovne zaviazať k budovaniu spravodlivej ekonomiky. To znamená uprednostňovať pracujúcich a bežných občanov pred nadnárodnými spoločnosťami, bankami a globálnymi koncernami, a podporovať dôveru v správny druh technologických riešení. Nestačí mať rezervovaných úradníkov, ktorí zavádzajú politiku v záujme globálnych spoločností. Na riešenie klimatických zmien, nezamestnanosti, nerovnosti, umelej inteligencie a narušenej globalizácie musia demokracie spojiť odborné znalosti s verejnou podporou.

Nebude to jednoduché, pretože veľa voličov nedôveruje centristickým stranám. Aj keď tvrdá ľavica, tak ako ju vo Francúzsku zastupuje Jean-Luc Mélenchon, má väčšiu dôveryhodnosť ako mainstreamoví politici, pokiaľ ide o jej záväzok voči pracujúcim a nezávislosť od bankovníctva a globálnych obchodných záujmov, nie je jasné, či by ľavicová populistická politika skutočne priniesla ekonomiku, ktorú voliči chcú.

Pre centristické strany to naznačuje jedinú cestu vpred. Môžu začať manifestom, ktorý odmietne slepú vernosť globálnemu biznisu a neregulovanej globalizácii, a ktorý ponúka jasný, uskutočniteľný plán na spojenie ekonomického rastu s nižšou nerovnosťou. Mali by tiež dosiahnuť rovnováhu medzi otvorenosťou a umožnením primeraných obmedzení migrácie.

Ak by dostatočný počet francúzskych voličov podporil prodemokratické sily proti Národnému zhromaždeniu v druhom kole parlamentných volieb, Macronov hazard by mohol fungovať. Ale aj keby sa tak stalo, doterajší chod vecí nemôže pokračovať. Aby demokracia znovu získala podporu a dôveru verejnosti, musí byť viac v prospech pracujúcich a rovnosti.

© Project Syndicate 1995–2024
www.project-syndicate.org

Denník Pravda nadviazal spoluprácu s renomovanou organizáciou Project Syndicate, ktorá pôsobí vo viac než 150 štátoch sveta. PS publikuje analýzy, názory a komentáre svetoznámych akademikov, ekonómov, filozofov, politológov, štátnikov, vedcov, manažérov či laureátov Nobelovej ceny, čím vytvára unikátnu a vysoko rešpektovanú medzinárodnú sieť. Od júla si časť z nich budete môcť prečítať jeden- až dvakrát týždenne aj na stránkach Pravdy. Aj touto formou prispievame k skvalitneniu obsahu nášho denníka.

45 debata chyba
Viac na túto tému: #Francúzsko #krajná pravica #globalizácia #liberálna demokracia #Project Syndicate