Právo vybrať si zamestnávateľa
Každý zamestnanec by mal mať právo zvoliť si, pre ktorého zamestnávateľa chce vykonávať prácu, či poskytuje vyhovujúce pracovné podmienky, vrátane mzdového ohodnotenia, či mu vyhovuje ponúknutý spôsob práce, pracovné zaťaženie, pracovný čas a jeho rozvrhnutie, či je vyhovujúca vzdialenosť pracoviska od domova, zabezpečené príspevky na dopravu a pod. Má mať právo odmietnuť prácu aj zo subjektívnych dôvodov.
Stav hmotnej núdze predstavuje situáciu, keď príjem členov domácnosti nedosahuje sumy životného minima a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu zabezpečiť alebo zvýšiť príjem. Základné životné podmienky sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Súčasná výška dávky v hmotnej núdzi na jednotlivca 84,90 eura mesačne (necelých 2,80 eura na deň) predstavuje minimum, ktoré poberateľ má mať zabezpečené, ale negarantuje mu ani základné životné podmienky.
V prípade, že jednotlivec či domácnosť nedostane ani túto dávku, prepadáva sa ešte viac do pasce chudoby a prehlbuje sa jeho ohrozenie sociálnym vylúčením. Sociálne vylúčenie a chudoba sťažujú a znemožňujú nájsť a udržať si prácu. Chudoba generuje ďalšie negatívne sociálne javy a predstavuje aj vážnu ekonomickú i morálnu záťaž pre spoločnosť. Prioritou dávky v hmotnej núdzi nemá byť aktivácia nezamestnaných, ale zabezpečenie záchrannej sociálnej siete. Preto by sa nemala podmieňovať prijatím práce.
Odbory chcú mať dôstojne zamestnaných, ktorí nebudú nútení prijať akúkoľvek prácu v honbe za ilúziou nulovej nezamestnanosti a neexistujúcich sociálnych problémov.
Už samotný zákon špecifikuje, kedy sa získanie práce neskúma na účely priznania dávky v hmotnej núdzi, a preto sa navrhované opatrenie dotkne minima jej poberateľov, ktorí sú zároveň aj evidovaní v nezamestnanosti.
Atak na najzraniteľnejších
Nepriamo však stigmatizuje určitú skupinu obyvateľstva (najmä marginalizované rómske komunity) vyhláseniami o zneužívaní systému, lenivosti a nechuti pracovať. Hnev a frustrácia v spoločnosti sa tak nie po prvýkrát obracajú proti tým najzraniteľnejším a chudobou a sociálnym vylúčením ohrozeným jednotlivcom či skupinám. Rómske komunity potrebujú v prvom rade posilnenie terénnych sociálnych služieb, vymanenie z chudoby a vzdelanie.
Trestanie v podobe odňatia dávok len prehĺbi existujúcu generačnú chudobu a nijako nepomôže získať pracovné návyky. Domácnosti a ich členovia ohrození chudobou potrebujú zabezpečiť dôstojné bývanie, čo je predpokladom schopnosti nájsť a udržať si prácu.
Poberatelia dávok v hmotnej núdzi tvoria zanedbateľnú časť z celkového počtu prijímateľov sociálnych dávok. Objem vyplatenej pomoci v hmotnej núdzi aktuálne tvorí 5,41 % z celkového objemu vyplatených sociálnych dávok. V roku 2023 dávka v hmotnej núdzi tvorila len 0,63 % sociálnych výdavkov a 0,22 % celkových výdavkov verejnej správy. Dávky v hmotnej núdzi nepredstavujú svojou výškou a účelom nadštandardné dávky. Preto nemôžu byť nástrojom motivácie na zamestnanie. Naopak, dobre nastavené politiky zamestnanosti (spolu so sociálnymi službami, vzdelávaním, hospodárskymi politikami štátu) môžu dopomôcť k odľahčeniu sociálneho systému.
Ku koncu mája bolo evidovaných 94 507 voľných pracovných miest, z toho 63 692 s najnižším vzdelaním, najviac v Bratislavskom a Trnavskom kraji, kde sú aj nepomerne vyššie náklady na život. Polovica poberateľov pomoci v hmotnej núdzi je v 16 okresoch, kde je dlhodobo problém s tvorbou pracovných príležitostí. Nie je tak jasné, ako by prípadné odobratie dávky v hmotnej núdzi malo motivovať na zamestnanie v regióne, kde práca nie je.
Podporme kúpyschopnosť ľudí
S nedostatkom práce sa znižuje aj kúpyschopnosť obyvateľstva v dotknutých regiónoch, čo brzdí štart lokálnej ekonomiky a tvorbu nových pracovných miest. Prácu netvoria podnikatelia, ale prináša ju kúpyschopný dopyt. Pomôcť môže rozvoj sociálneho podnikania, striebornej ekonomiky, sociálnej starostlivosti, agroturizmu, zlepšenie aktivačných opatrení pre znevýhodnené skupiny vrátane zamestnávania starších ľudí prijatím efektívneho vekového manažmentu a opatrení v oblasti aktívneho starnutia. Na Slovensku absentujú ambiciózne opatrenia na zlepšenie zamestnanosti či skvalitnenie pracovného prostredia.
Tvrdenie, že práca je najlepším nástrojom proti chudobe, môže byť vyvrátené tisíckami tzv. pracujúcich chudobných, ktorým ich príjem nedokáže garantovať dôstojný život. A ich počet rastie. Tomu tvrdeniu chýba prívlastok „dôstojná“ práca a mzda. Dostatočné mzdové ohodnotenie a kvalitné pracovné podmienky sú najväčším motivačným faktorom zamestnať sa, na rozdiel od trestania a „nútených prác“.
A prečo sa odbory „zaujímajú“ o nezamestnaných? Lebo chcú mať dôstojne zamestnaných, ktorí nebudú nútení prijať akúkoľvek prácu v honbe za ilúziou nulovej nezamestnanosti a neexistujúcich sociálnych problémov.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.