V tom roku totiž vláda Vladimíra Mečiara z čisto účelových pohnútok nahradila dovtedajšie štyri volebné kraje jediným obvodom, ktorým sa stalo celé Slovensko. Hoci toto bola najviditeľnejšia zmena, zvýhodňujúca strany vedené charizmatickými lídrami, najväčším nebezpečenstvom bola protikoaličná klauzula, podľa ktorej každá strana v rámci volebnej koalície musela získať päť percent hlasov, aby sa takáto listina dostala do parlamentu. Práve toto ustanovenie prispelo k najväčšej deformácii straníckeho systému na Slovensku.
Zmena volebného systému sa odvtedy stala politickým evergreenom na viac než štvrťstoročie. Obnovenie systému viacerých volebných obvodov malo byť symbolickým zúčtovaním s érou mečiarizmu. V skutočnosti sa však model jedného volebného obvodu ukázal ako výhodný pre menšie politické strany, keďže v systéme viacerých obvodov by sa ich hlasy mohli „stratiť“.
Medzičasom sa však v spoločnosti zvýšil dopyt po aktívnejšej úlohe osobností, čo sa neraz predstavuje ako všeliek na odcudzenie sféry politického rozhodovania od občanov. V skutočnosti však aj súčasné úvahy o zmene volebného systému sú motivované účelovo a ich dôsledok môže byť presne opačný.
Komu by pomohla zmena
V závislosti od rozloženia volebných obvodov by zrušenie jedného volebného obvodu mohlo pomôcť stranám, ktoré majú prevažne regionálnu pôsobnosť. Menšie strany by však mohli v mnohých obvodoch klesnúť pod päť percent a stratiť tak mandáty, ktoré majú dnes. Na ich úkor by mandáty však získali strany s vyšším počtom voličov.
Súčasný prezident SR Peter Pellegrini ešte v čase, keď bol predsedom strany Hlas-SD, naznačil predstavu, ktorá pripomína maďarský model. Podľa nej by prakticky každý okres mal „svojho poslanca“. To by však znamenalo de facto zavedenie väčšinového systému, v ktorom by najsilnejšia strana získala v danom obvode všetko. Dokonca aj v prípade, že by nezískala nadpolovičnú väčšinu hlasov.
V Maďarsku takto jednokolový väčšinový systém „zabetónoval“ postavenie vládneho bloku Fidesz-KDNP. Paradoxne, na Slovensku by na zavedenie takéhoto systému mohli doplatiť nielen opozičné strany mimo najväčších miest, ale aj Hlas-SD a KDH, t. j. strany, ktoré zmenu volebného systému verbálne presadzujú najviac. Ani jedna z týchto strán sa nemôže pochváliť takými volebnými baštami ako Smer alebo Maďarská aliancia, preto by zavedenie väčšinových prvkov mohlo urýchliť ich marginalizáciu, v prípade KDH aj návrat do pozície mimoparlamentnej strany.
Ak je cieľom čo najvyššia reprezentatívnosť volebného systému, v tom prípade sa ako vhodnejší javí ten súčasný.
Ďalším populárnym sloganom je požiadavka zvýšiť zastúpenie regiónov v parlamente. Otázky regionálneho charakteru sa však nezvyknú riešiť na celoštátnej úrovni, ale na to slúžia krajské alebo miestne zastupiteľstvá. Osobitne v podmienkach fiskálnej decentralizácie.
Poslanci parlamentu riešia otázky celoštátnej povahy. Aj pred rokom 1998 boli na pozíciách volebných lídrov v jednotlivých volebných krajoch osobnosti pôsobiace v politike a v médiách na celoštátnej úrovni. Ak si aj formálne uvádzali ako bydlisko mesto, respektíve obec, v ktorej sa narodili, spravidla už dávno bývali v Bratislave. Navyše, v prípade veľkého záujmu voličov o kandidátov z regiónov existuje možnosť využitia preferenčných hlasov.
Ilúzie o spravodlivosti
Práve tento inštitút už v súčasnosti výrazne ovplyvňuje politiku strán i štruktúru poslaneckých klubov. Argument o potrebe zastupovania regiónov je tak len rozvinutím kultúry „našich ľudí“, ktorých pôsobenie na najvyšších postoch je zárukou prosperity regiónu oveľa viac ako fungovania jasne definovaných pravidiel a právneho štátu.
Predstava o tom, že poslancov „zlých politických strán“ nahradia „múdre“ a „morálne“ osobnosti, je v zásade infantilná, pretože riziko korupcie pri parlamente plnom „nezávislých“, stranícky nezaradených osobností je mimoriadne vysoké. Bol to práve súčasný premiér, ktorý ešte pred rokom 2006 hovoril v tejto súvislosti o „kupovaní poslancov“ a škandál Gorila naznačuje, že to neboli iba jeho domnienky.
Väčšinový systém je zo svojej povahy vysoko oligarchický. Práve preto napríklad stúpenci radikálnej demokratizácie verejného života v USA, ale aj v ďalších anglosaských štátoch, kde tento systém funguje niekoľko storočí, požadujú jeho nahradenie systémom pomerným, ktorý by umožnil zastúpenie čo najširšieho spektra názorov a záujmov.
Ak je cieľom čo najvyššia reprezentatívnosť systému, v tom prípade sa ako vhodnejší javí ten súčasný. Ak je cieľom etablovať postavenie veľkých strán, respektíve tej najväčšej z hľadiska volebnej podpory a eliminácia ostatných, v tom prípade je najvhodnejšie zaviesť systém s čo najviac prítomnými prvkami väčšinového systému. Tak ako to v súčasnosti vyzerá napr. v Maďarsku. V tom prípade však mnohí z tých, ktorí sa sťažujú, že ich súčasný volebný systém dostatočne neprezentuje, budú mať dôvodov sťažovať sa podstatne viac.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.