Dokonca aj naše fiktívne príbehy sú čoraz horšie. Nový detský film V hlave 2 sleduje 13-ročnú Riley na začiatku puberty. Jej zosobnené emócie – Radosť, Smútok, Strach, Hnev, Znechutenie – vytvorili v jej mysli nový celok s názvom „Poňatia seba samej“. Potom však prídu štyri nové emócie – Úzkosť, Závisť, Rozpaky, Nuda – a nastanú konflikty. Radosť si myslí, že Riley by sa mala sústrediť na zábavu v tábore, zatiaľ čo Úzkosť chce, aby si vybojovala miesto v tíme a našla si nových priateľov. Na konci sa prvá a druhá generácia emócií naučia spolupracovať, aby ochránili Rileyine neustále sa meniace Poňatie seba samej, čím vznikne pre divákov načisto podvodné zobrazenie ľudskej psychiky.
V reálnom svete totiž vnútorné psychické napätia často eskalujú až do šialenstva. Ak by chcel byť film oveľa lepší, vykreslil by emócie palestínskeho chlapca v ruinách Gazy, nie dievčaťa z bohatého predmestia Los Angeles. Vzájomne konfliktné emócie by ho namiesto spolupráce na vytvorení stabilného Ja tlačili k tomu, že sa psychicky zrúti a pristúpi napr. k samovražedným násilným činom.
Pripomeňme si úžasný opis Gilberta Keitha Chestertona: „Ak si chce vojak obklopený nepriateľmi preraziť cestu von, musí spojiť silnú túžbu po živote s podivnou ľahostajnosťou zo smrti. Nesmie sa držať len života; tak z neho bude zbabelec a utečie. Nesmie len čakať na smrť, lebo sa zmení na samovraha a neunikne. Svoj život musí hľadať zúrivo ľahostajne, musí túžiť po živote ako po vode, no predsa piť smrť ako víno.“
Assange urobil, čo bolo potrebné, a zaplatil vysokú cenu. Je najvyšší čas, aby iní pokračovali v práci, ktorú začal. „Prácou“ nemyslím len prácu, ale aj povolanie: niečo, čo je vaším poslaním.
Nedávny film Oleha Sencova Real stvárňuje túto kombináciu protikladov dokonale. Ako politický väzeň strávil Sencov v Rusku niekoľko rokov a potom odišiel bojovať za ukrajinskú armádu. Film tvoria 90 minút trvajúce zábery kamerou GoPro, ktoré vznikli, keď si neuvedomoval, že kamera beží. Ak sa predvedú nezostrihané, odzrkadľujú zvláštnu zmes desu a nudy, ktorá definuje život v prvej línii.
Takáto podvojnosť sa tiahne celým filmom. Banálnu brutalitu skutočnosti prerušujú magické momenty toho, čo sa dá najlepšie opísať ako „bezvýznamný význam“. Sencov si spomenie na moment tesne pred tým, ako zábery v Real začali vznikať: „Bol tam vojak s prezývkou Johnny, veterán z vojny v Afganistane. Prišiel, aby evakuoval zranených, ale bol zasiahnutý. Ešte sa mu podarilo nahrať posledný rádiový prenos, v ktorom povedal: „Tu Johnny. Som mŕtvy.‘“ Je to moment autentickej metafyzickej absurdity.
Mnoho recenzentov verí, že Real ukazuje vojnu takú, aká naozaj je. Ak by to bolo Sencovovo posolstvo, jeho film by bol ďalší pacifistický pohľad na nezmyselnú absurditu vojny. No hoci Sencov uznáva brutálnu nezmyselnosť situácie, v konečnom dôsledku verí, že boj za spravodlivú vec musí pokračovať. Keď z bojiska odstránime akýkoľvek romantizmus hrdinstva, vidíme, čo znamená skutočná odvaha: Prijať strasti vojenského boja a nezahmlievať ho vznešenými fantáziami.
Takúto správu dnes potrebujeme. V prípade Ukrajiny sa pacifizmus používa na ospravedlnenie ruskej vojenskej agresie. Odkaz tých, čo sú proti západnej podpore Ukrajine, znie: „Nesmiete vzdorovať okupantovi, pretože budete rovnaký ako on. Vo Svätej zemi je posolstvo podobné, ale správy hlavného prúdu sú veľmi odlišné. Existuje zásadný záujem a úsilie formovať a manipulovať naše vnímanie toho, čo sa deje, aby sme obmedzili emocionálny vplyv. Zatiaľ čo Izraelčania boli zabití v „masakri“,
Palestínčanov len nachádzame „mŕtvych“. Tieto formy „mäkkej“ cenzúry prenikajú do verejného diskurzu. Vedeli ste, že veľká skupina izraelských židovských intelektuálov nedávno vyzvala všetky členské krajiny EÚ, Veľkú Britániu a ďalšie štáty, aby uznali štát Palestína? Tento odvážny čin nevyvolal v západných médiách takmer žiadnu reakciu. Hlavné udalosti, ktoré by mohli narušiť vnímanie západnej verejnosti, sa buď nespomínajú, alebo sa ohlasujú len s malou poznámkou v dolnej časti stránky.
Koľko ľudí si všimlo, že 20. júna 2024 Izrael uzákonil to, čo sa rovná anexii Západného brehu Jordánu, pričom izraelská armáda tam presadila právomoci pre „občianske posily v prospech osadníkov“? Palestínčanom irónia tohto kroku neunikne: Ak vojenská okupácia znamená určitý odstup od Izraela, táto nová výnimka znamená začlenenie do izraelského občianskeho poriadku – v ktorom dominujú šovinisti usilujúci sa ich vylúčiť.
Tieto príklady ukazujú, prečo potrebujeme hrdinov ako Assange. Urobil, čo bolo potrebné, a zaplatil vysokú cenu. Je najvyšší čas, aby iní pokračovali v práci, ktorú začal. „Prácou“ nemyslím len prácu, ale aj povolanie: niečo, čo je vaším poslaním. Assange sa nerozhodol spustiť WikiLeaks a odhaliť štátne tajomstvá, len tak z roztopaše. Urobil to, pretože nemohol inak. A preto si myslím, že je to šťastný muž, napriek všetkému utrpeniu, ktoré prežil.
© Project Syndicate 1995–2024
www.project-syndicate.org
Denník Pravda nadviazal spoluprácu s renomovanou organizáciou Project Syndicate, ktorá pôsobí vo viac než 150 štátoch sveta. PS publikuje analýzy, názory a komentáre svetoznámych akademikov, ekonómov, filozofov, politológov, štátnikov, vedcov, manažérov či laureátov Nobelovej ceny, čím vytvára unikátnu a vysoko rešpektovanú medzinárodnú sieť. Od júla si časť z nich budete môcť prečítať jeden- až dvakrát týždenne aj na stránkach Pravdy. Aj touto formou prispievame k skvalitneniu obsahu nášho denníka.