Hoax č. 1: Za chudobu si môže každý sám
Môj dávno nebohý otec hovorieval, že za to, že je chudobný, nech sa hanbí štát. Bolo to v inom režime, no i dnes by masa chudobných mohla povedať to isté. A nie sú to iba chudobní pracujúci. Pravdaže si to nemyslia pravicoví politici, pravici naklonené médiá či pomýlení intelektuáli, ktorí sa tu začali grupovať hneď po roku 1989. Ich heslo je: Za chudobu si môže každý sám. Ak sa pod ich heslo trochu v pozmenenom znení, že sú to ľudia leniví, zneužívajúci sociálny systém, podpíše člen vlády za Hlas-SD, a pritom svojej argumentácii dá rasový podtón, mal by po letnej dovolenke nielen svoj návrh stiahnuť, no sa i ospravedlniť.
Vo februári sme si mali pripomenúť rómske rabovačky spred 20 rokov. Boli reakciou na Kaníkovu reformu. Druhá Dzurindova vláda rýchlo nabehla na presadzovanie tzv. reziduálneho sociálneho štátu, ktorý mal iba jediný cieľ: zamedziť svojimi opatreniami sociálnym nepokojom. Napokon ani to nezvládol a na zastavenie rabovačiek musel použiť tvrdú silu.
O desať rokov neskoršie, k 1. januáru 2014, stal sa účinným nový zákon o hmotnej núdzi. Podmieňoval vyplácanie dávky v hmotnej núdzi odpracovaním aktivačných prác v rozsahu 32 hodín. Tentoraz to bol zákon z dielne Smeru-SD a paradoxne bola to pravicová opozícia, ktorá zákon podala na Ústavný súd SR (ÚS) s odôvodnením, že je v rozpore s medzinárodným dohovorom o zákaze nútenej práce. ÚS rozsúdil, že za takých a takých predpokladov, medzi iným ak ide o práce vo verejnom záujme, zákon je v poriadku.
Môj dávno nebohý otec hovorieval, že za to, že je chudobný, nech sa hanbí štát. Bolo to v inom režime, no i dnes by masa chudobných mohla povedať to isté.
O ďalších desať rokov minister Erik Tomáš navrhuje podmienky na vyplácanie dávky v hmotnej núdzi ďalej sprísniť o odmietnutie „pracovnej ponuky štátu“ a rozšíriť geograficky, kde všade bude možné práce vykonávať. Všelijaké prekážky aplikácie zákona ešte treba domyslieť, ale vraj to ešte v priebehu leta urobí.
Kľúčovou prekážkou nie sú ale aplikačné prekážky, ale to, že zmena zákona je v zásadnom rozpore s tou časťou programového vyhlásenia vlády (PVV), ktorá pojednáva o sociálnej politike. Ani zmienka v nej nie je o sprísnení vyplácania dávky v hmotnej núdzi. Nemôže byť. Lebo PVV si v tejto časti kladie za cieľ „zastavenie šírenia chudoby a návrat dôstojnosti do života nízkopríjmových skupín občanov Slovenskej republiky odbúravaním priepastných sociálnych nerovností“. Odvoláva sa na potrebu budovať „silný a sociálne spravodlivý štát, ktorého stredobodom pozornosti je človek od narodenia až po dôstojnú starobu“, štát, „ktorý garantuje a zabezpečuje pomoc ľuďom a komunitám, ktorí ju potrebujú a sú na ňu objektívne odkázaní, aby ich životné situácie neviedli k spoločenskému vylúčeniu, chudobe a živoreniu“.
Rómske komunity sú práve tie, o ktorých hovorí PVV: sú spoločensky vylúčené a žijú v chudobe a nie preto, že sú lenivé. Aj za ich chudobu by sa mal hanbiť štát. Pretože za viac ako 30 rokov nebol schopný prijať komplexný program ako riešiť ich situáciu a namiesto toho použije hrubú silu vždy, keď je zle.
Ako si MH SR a MŽP sekundujú v hoaxoch
Tu je zložitejšie argumentovať PVV, lebo, žiaľ, až takú veľkú oporu v ňom nenájdeme. A predsa. Tarabov rezort tvrdí, že obnoviteľné zdroje energie (OZE) sú drahšie ako jadro a nemajú u nás potenciál. Ministerstvo Denisy Sakovej sekunduje, že potenciál ďalšieho rozvoja zelenej energie u nás je v jadrovej a vo vodnej energii. Realizovať sa bude výstavbou štvrtého bloku v Atómovej elektrárni Mochovce a modernizáciou a rozširovaním existujúcich vodných elektrární.
Úradníci ministerstiev by sa mali opierať o fakty a nie o ich prekrucovanie na objednávku. World Nuclear Industry Status Report (WNISR) uvádza, že náklady produkcie solárnej energie sú v rozmedzí od 36 do 44 USD za MWh, veternej energie medzi 29 až 56 USD a atómovej energie medzi 112 až 189 USD za MWh. A vývoj nákladov pri produkcii rôznych druhov energií podľa tej istej správy je diametrálne odlišný: pre OZE markantne klesajú, pre atómovú energiu zase rastú.
Ak sa jadrová energia zaradila do európskej zelenej taxonómie, stalo sa to nie preto, že je zelenou energiou, respektíve OZE, ale že produkuje takmer nulové emisie CO2 a je spoľahlivá z hľadiska dodávok elektrického prúdu do siete. To o emisiách ale neplatí, ak berieme do úvahy výstavbu reaktorov a ich likvidáciu.
Ak sa spotreba elektrickej energie v SR podľa prognóz rýchlo zvýši, zaujíma nás, ako rýchlo sme ju schopní pokryť. WNISR tiež uvádza, že od roku 2009 priemerná doba konštrukcie reaktorov sa predĺžila skoro na desať rokov. Ak teda nechceme dovtedy čeliť výpadkom energie na trhu, mali by sme z vlastného záujmu a nie zo strachu, že budeme pokutovaní Bruselom, urýchlene zvyšovať podiel produkcie OZE v energetickom mixe aspoň na požadovaných 35¤%.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.