Celý problém s nedostatkom učiteľov je a bude ešte väčší. Nie však len pre nízke platy. Len o tri mesiace skôr sa medializovali informácie o rušení fakulty humanitných vied na Žilinskej univerzite, ktorej väčšinu tvorili práve odbory zamerané na prípravu budúcich pedagógov.
Malá produktivita?
Správna rada Žilinskej univerzity sa rozhodla vyriešiť dlhodobý problém jednej zo svojich fakúlt rázne a rýchlo. Problém s pedagogickým a humanitným vzdelávaním sa však netýka len Žilinskej univerzity. V podstate sa najvypuklejšie ukázala ľahkosť, s akou sa dá rušiť pedagogické a humanitné vzdelávanie. Ukázala sa aj v tom, ako už po niekoľkých dňoch problém fakulty a pedagogického vzdelávania vôbec nikoho nezaujímal.
Podobný osud môže v takejto alebo v mäkšej podobe čakať aj iné slovenské fakulty a pracoviská pedagogických odborov, programov zameraných na pomáhajúce profesie. Z istého hľadiska bolo rozhodnutie správnej rady rozumné a aj ho takto propagovali. Fakulta humanitných vied sa nevedela uživiť a jej pracovníci nepodávajú dostatočné výkony na to, aby univerzita od Ministerstva školstva výskumu, vývoja a mládeže SR dostala dostatočné dotácie na fungovanie.
Medzi riadkami však zazneli aj slová, ktoré sa dajú čítať aj tak, že pedagógovia na fakulte boli a sú leniví. Ako inak čítať slová o nízkej produktivite a malej kvalite?
Bezmocné ministerstvo školstva?
S podobnými argumentmi sa však stretávajú pedagógovia na aj iných fakultách slovenských vysokých škôl. Problém teda bude asi niekde inde. Aj na iných univerzitách vrátane Univerzity Komenského v Bratislave, teda najväčšej univerzity s najstaršou pedagogickou fakultou, sú pedagógovia z pedagogických odborov a pomáhajúcich profesií vystavení rovnakej kritike a tlakom. Niekedy hraničiacim až so zastrašovaním zo strany vedenia univerzity a kolegov, ktorí nechcú doplácať na „neproduktívnych“ pracovníkov. Ak sa nebudete snažiť ako my – prosto vás zrušíme alebo necháme zaniknúť.
Chodiť s nastrčenou rukou a prosiť vládu, kolegov z prírodovedných odborov alebo politológov o zmilovanie, vysvetľovať, že práca neznamená len publikovanie v zahraničných časopisoch a vydavateľstvách, ale je aj silný socializačný faktor, je ponižujúce.
To, že podobné nálady vznikajú na všetkých školách, kde sú pedagogické odbory spolu s technikmi a prírodovedcami, ukazuje, že ani v Žiline nešlo o problém skupinky neschopných učiteľov. Vidieť, že ide o systematický problém, na ktorého konci stojí ministerstvo školstva. To sa však stavia do pozície bezbranného aktéra a ochrancu akademických samospráv, aby sa slobodne rozhodovali, čomu sa bude univerzita venovať.
Ministerstvo školstva nie celkom v súlade s realitou deklaruje svoju nemohúcnosť rozhodovať o smerovaní činnosti univerzít. Už vyše roka totiž platí nový vysokoškolský zákon, podľa ktorého ministerstvo dosadzuje nadpolovičnú väčšinu členov správnych rád univerzity. Príklad v Žiline a pravdepodobne aj inde ukazuje, že ani toto nie sú tí, čo by sa stavali proti likvidačným rozhodnutiam.
Druhá nepoctivosť zo strany ministerstva je, že nepriznáva, že práve ono je priestorom, kde vznikajú mechanizmy prerozdeľovania dotácií pre vysoké školy. Koľko a za čo dostanú, si vysoké školy nevymýšľajú samy. Úradníci na ministerstve určujú pravidlá, ako rozdávať dotácie z malého koláča.
Podnikajte a prežijete
Je to práve ministerstvo, ktoré spôsobom oceňovania rôznych činností rozhodlo, že pedagogické vzdelávanie, pomáhajúce profesie a iné spoločenské a humanitné vedy zamerané na kultiváciu spoločnosti nemajú budúcnosť. Práve tam prijali zásady, že za hodnotný akademický výkon sa považuje len publikovanie vedeckých štúdií v prestížnych zahraničných časopisoch alebo kníh v zahraničných vydavateľstvách, zvyčajne súkromných. Že výkon je len to, ak si viete zohnať na prácu ďalšie peniaze. Tam dali veľkú váhu podnikaniu, ktoré má ušetriť štátu financie. Tam oceňujú, ak budete produkovať patenty a obchodovať so súkromnými firmami.
Pre tých, ktorí majú takto zúžené videnie hodnoty a kvality vysokoškolského vzdelávania, neznamenajú náročné a dlhotrvajúce tréningy pedagogických, psychologických, komunikačných alebo praktických zručností (teda s výnimkou, že by šlo o prax vo fabrike pri páse) nič. Načo bude škole expert na logopédiu, didaktik slovenčiny alebo pedagóg na hudobnú výchovu, ak ročne nevypublikuje niekoľko štúdií v angličtine?
To, ako sú pedagogické odbory dlhodobo – a v posledných troch rokoch obzvlášť – stále vystavené pozícii žobráka a trpeného člena univerzitného prostredia, je niečo, čo si uvedomuje každý trochu premýšľavejší študent. Súčasťou socializácie vysokoškolských študentov je aj spoznávanie praktického fungovania školstva vrátane univerzitného. Chodiť s nastrčenou rukou a prosiť vládu, kolegov z prírodovedných odborov alebo politológov o zmilovanie, vysvetľovať, že práca neznamená len publikovanie v zahraničných časopisoch a vydavateľstvách, ale je aj silný socializačný faktor, je ponižujúce.
Zmyslom práce pedagógov nie sú len peniaze. Sú to aj iné formy uznania. Kým dlhodobé podfinancovanie školstva je všeobecne známe a jeho plody už zberáme, likvidácia pedagogických odborov na vysokých školách je niečo, z čoho sa Slovensko nepozviecha za desaťročia. Marketingové heslá a jednorazové finančné injekcie v podobe komických výkonnostných zmlúv robia z celého systému rozvoja školstva ešte väčšiu frašku ako doteraz.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.