Dovoľte mi ho na týchto miestach obšírne citovať: „Gaza sa rýchlo mení na smetisko, kde sú výškové budovy a ľudské telá, ekosystémy a ovocné sady zmrzačené a znetvorené na nepoznanie, premenené na organicko-anorganické sutiny. Solidarita s dokaličenými životmi zmenenými na smeti, s miestami a inými svetmi si ale vyžaduje niečo celkom iné ako súcit. Čo by to mohlo byť?"
Marderovou odpoveďou je navrhnúť „iný druh solidarity založený na spoločnom stave biomasy, ktorý je vlastný nám všetkým“. Povedať „som biomasa“ znamená „stotožniť sa s miznúcim životom“, vidieť Gazu ako „kondenzovaný a nemilosrdne otvorený obraz celkového planetárneho smerovania“. S pretváraním všetkého existujúceho života na obyčajnú biomasu – chaotické hromady organickej a anorganickej hmoty – sa stretávame všade na svete, ale v Gaze bolo „urýchlené do najvyostrenejšej miery na úrovni najnovších technológií devastácie. Namiesto súcitu je teda potrebná solidarita s tými vyvrheľmi, ktorí sa odvážia tvrdiť „my sme biomasa“.
Sme súčasť prírody
Takáto predstava o biomase odráža pohľad filozofa Leviho Bryanta: „V dobe, keď čelíme vynárajúcej sa ponurej hrozbe monumentálnej zmeny klímy, je nezodpovedné rozlišovať tak, aby sme vylučovali neľudských aktérov.“ A predsa v dnešných kapitalistických spoločnostiach úsilia o mobilizáciu veľkej väčšiny ľudí v mene našich spoločných ekologických podmienok neustále zlyhávajú. Všetci vieme, že sme súčasťou prírody a naše prežitie od nej plne závisí, no uznať to ešte neznamená pretavenie do činov.
Myšlienka úplnej recyklácie je konečný sen kapitalizmu, najmä keď sa prezentuje ako prostriedok na udržanie prirodzenej rovnováhy Zeme.
Problém je v tom, že naše voľby a výhľady sú ovplyvnené mnohými inými silami, ako sú napríklad neobjektívne spravodajstvo v médiách, ekonomický tlak na pracovníkov, materiálne obmedzenia, atď. Filozofka Jane Bennettová vo svojej knihe Vibrant Matter z roku 2010 vykreslila obraz znečisteného smetiska, kde nielen ľudia, ale aj hnijúci odpad, červy, hmyz, opustené stroje, chemické jedy a tak ďalej zohrávajú istú aktívnu úlohu. Takáto scéna biomasy existuje v rovnakej škále ako situácia v Gaze, hoci Gaza je extrémny prípad.
Na celom svete existuje množstvo veľkých fyzických priestorov, a to najmä mimo územia rozvinutého Západu, kde sa ukladá „digitálny odpad“ a tisíce ľudí pracujú na oddeľovaní skla, kovov, plastov, mobilných telefónov a iných umelých materiálov z chaotických kôp odpadu z celého sveta. Jeden taký slum (či bedárska štvrť) sa volá Agbogbloshie, leží neďaleko centra Akkry (hlavného mesta Ghany), a je známy ako Sodoma a Gomora.
Život v takomto prostredí je hororové predstavenie. Komunity, ktoré na podobných miestach žijú, sú prísne hierarchicky organizované. Deti sú nútené vykonávať tú najškodlivejšiu prácu v extrémne nebezpečných podmienkach. Pretože sa však využívanie biomasy javí ako ekologicky atraktívne (pod hlavičkou „recyklácie“), dokonale zodpovedá požiadavkám moderných technológií: „V technologickom veku“, píše filozof Mark Wrathall, „nám najviac záleží na tom, aby sme dosiahli čo najväčšie možné využitie všetkého“.
Hromady odpadu ako produkt kapitalizmu
Takže celý zmysel šetrného využívania zdrojov, recyklácie a podobne je len donekonečna maximalizovať využitie čohokoľvek. Konečným produktom kapitalizmu sú logicky hromady odpadu – zbytočné počítače, autá, televízory, videorekordéry a stovky lietadiel, ktoré nájdu posledné „miesto odpočinku“ v Mohavskej púšti. Myšlienka úplnej recyklácie (zásluhou ktorej sa každý odpad znova použije) je konečný sen kapitalizmu, dokonca – alebo najmä – keď sa prezentuje ako prostriedok na udržanie prirodzenej rovnováhy Zeme. Je to ďalší dôkaz toho, ako si kapitalizmus dokáže privlastniť ideológie, ktoré mu zdanlivo odporujú.
Čo však využívanie biomasy od kapitalistickej logiky odlišuje, je skutočnosť, že ako náš základný civilizačný predpoklad plne akceptuje chaotické smetisko. Hoci tento stav možno čiastočne využiť, nedá sa nikdy zrušiť. Ako hovorí Marder, biomasa je náš nový domov; my sme biomasa. Je fantázia nazdávať sa, že takéto prostredie môže zostať niekde za nami a dať sa nahradiť životom v nejakom idylickom „prírodnom“, ekologicky udržateľnom prostredí. Takáto ľahká cesta von z problému je pre nás nenávratne stratená. Mali by sme prijať skutočnosť nášho jediného domova a práce v ich skutočných medziach; a možno pod tým, čo sa zdá chaotickou hromadou, objaviť novú harmóniu.
To si bude vyžadovať, aby sme boli otvorení voči objektívnej kráse rôznych úrovní reality (ľudia, zvieratá, ruiny, chátrajúce budovy, a pod.) a odmietli hierarchické usporiadanie estetických zážitkov. Sme na to pripravení? Ak nie, tak sme skutočne stratení.
© Project Syndicate 1995–2024
www.project-syndicate.org
Denník Pravda nadviazal spoluprácu s renomovanou organizáciou Project Syndicate, ktorá pôsobí vo viac než 150 štátoch sveta. PS publikuje analýzy, názory a komentáre svetoznámych akademikov, ekonómov, filozofov, politológov, štátnikov, vedcov, manažérov či laureátov Nobelovej ceny, čím vytvára unikátnu a vysoko rešpektovanú medzinárodnú sieť. Od júla si časť z nich budete môcť prečítať jeden- až dvakrát týždenne aj na stránkach Pravdy. Aj touto formou prispievame k skvalitneniu obsahu nášho denníka.