Druhá svetová vojna, ktorej výsledok paradoxne otvoril cestu k naplneniu Hodžových politických vízií, v čase jeho úmrtia vrcholila. Mala svojich hrdinov. Tvorcov vlastných mýtov. Zabudnutý Hodža nemal ani možnosť stať sa „mýtickou“ postavou, ani najväčším Slovákom, ako sa to podarilo jeho politicky menej schopným, „konkurentom“.
Narodil sa preto, aby vládol
Toto o Milanovi Hodžovi údajne napísal český básnik a prekladateľ Josef Hora (1891¤-¤1945). Hoc komunista, vnímal politický rozmer človeka, ktorý v kontexte doby a politiky patril ku kľúčovým ideovým oponentom československých komunistov. Hodžovu cestu na vrchol čiastočne predznamenal jeho rodinný pôvod – bol synovcom štúrovca Michala Hodžu – avšak najmä jeho úsilie pracovať na napĺňaní svojich politických vízií. Ako študent odmietol spievať uhorskú (maďarskú) hymnu a aj z tohto dôvodu musel svoje štúdiá ukončiť v Sibiu, resp. v rumunskom Kluži. Vzdelaním právnik bol vskutku polyhistorom a už ako 27-ročného ho zvolili do uhorského snemu. V roku 1910 síce vo voľbách do snemu neuspel, ale to mu otvorilo cestu k spolupráci s následníkom trónu v tzv. belvedérskej dielni. V nej sa podieľal na príprave reformy monarchie.
Prvú svetovú vojnu prežil v Budapešti, no napriek tomu pracoval na vytváraní politických väzieb medzi Slovákmi a Čechmi. Večer 30. októbra 1918 prišiel do Martina. Informoval prítomných o vzniku republiky a zmenil paradigmu onoho stretnutia, ktoré už nebolo len o rozchode s Uhorskom, ale aj o spojení s Čechmi. V 20. rokoch sa prejavoval ako jeden z najvýraznejších a najvýkonnejších politikov. Musel zápasiť s neschopnými intrigánmi (Šrobárom a Benešom) i s autonomistami (Hlinka a spol.). Na konci dekády musel z politiky nútene odísť, aby sa opäť vrátil ako premiér (1935). Po abdikácii Masaryka tiež ako horúci kandidát na prezidenta.
Milan Hodža bol politickou osobnosťou, ktorá dnes Slovensku až tragicky chýba. Osobnosť, ktorú by potrebovala súčasná demokratická pravica.
„Až do Hodžovho príchodu sa slovenská politika držala pri zemi. On ju rozsvietil a súčasne jej dal vyšší než iba regionálny rozmer. Vždy v obleku a v košeli s naškrobeným golierom, a vyšportovanou postavou v ležérnej póze, často s cigaretou medzi prstami vystupoval štýlom pripisovaným do tej doby len ,maďarónom‘. Mal sotva tridsať rokov a už bol skúseným politickým hráčom, ktorý rozumel celej zložitosti uhorskej politiky,“ napísal o ňom Pavel Kosatík v knihe Slovenské století.
Federalista, ktorý „stvoril“ modernú Európu
Kým pred prvou svetovou vojnou uvažoval o federalizácii monarchie, po vzniku ČSR hľadal spôsoby, ako uchrániť budúcnosť Československa a strednej Európy. Uvedomoval si, že „európska bezpečnosť nemôže stavať iba na západnej demokracii. Jej stavba si vyžaduje ďalšiu spoľahlivú oporu. Je ňou stredná Európa. To isté je i v záujme európskej demokracie. Okrem Západu musí mať silnú podporu aj v strednej Európe.“ Cestou k tomu mala byť Malá dohoda (1921) a neskôr Dunajský plán (1936), ktoré mali zabrániť rozpínavosti veľkých na úkor demokracií v strednej Európe. Základné idey svojej federalizácie stredoeurópskeho regiónu spísal dva roky pred smrťou v knihe Federácia v strednej Európe (1942).
Dielo Milana Hodžu oceňoval aj gróf Coudenhove-Kalergi, jeden z autorov konceptu zjednotenej Európy. V pamätiach Môj život pre Európu píše o Hodžovi ako o skutočnom Európanovi, ktorý bol oslobodený od nacionalizmu a napomáhal zjednoteniu Európy. Hodža bol zástancom diametrálne inej zahraničnej politiky ako Beneš. Ten sa utiekal k mocným – razil striktnú prosovietsku zahraničnú politiku – kým Hodža hľadal silu v spolupráci seberovných.
Zabudnutý, no potrebný
Na rozdiel od Štefánika a Dubčeka, ktorých pozná skoro každý, o čom svedčí aj fakt, že sa dostali do TOP 10 ankety Najväčší Slovák (Hodža bol až na 71. mieste a skončil horšie ako Fico, Kiska či Danko), Hodža nezomrel tragickou smrťou, okolo ktorej by sa dali budovať mýty a legendy. Milan Hodža zomrel neskoro a ďaleko od domoviny. Nehovoriac o tom, že svojím životom a politikou (za výdatného prispenia dlhoročnej dehonestácie, na ktorej sa svorne podieľali komunisti, ľudáci a Beneš) nezapadal do národno-mytologického konceptu „nášho“ politika.
Pavol Lukáč o ňom povedal, že „Hodža bol počas celej svojej politickej kariéry tvrdým antikomunistom. (…) Komunisti ho teda nemali v láske. Prakticky zmizol z učebníc dejepisu a tak aj historického povedomia Slovákov. Hodža bol jedným z mála prorokov, ktorý odkryl hrozbu komunizmu, no neúspešne.“ A to isté platilo aj o nacionalistoch. Tí „ho odmietali preto, lebo vždy kritizoval nacionalizmus aj na Slovensku, aj v zahraničí.“
Napriek tomu, by sme naňho nemali zabúdať. Je to Milan Hodža, kto svojím životom ukazuje, že slovenská politika vie vygenerovať politickú osobnosť regionálneho, ba až európskeho významu. Osobnosť, ktorá dnes Slovensku až tragicky chýba. Osobnosť, ktorú by potrebovala súčasná slovenská demokratická pravica.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.