V roku 2015 sa vo francúzskej metropole svet dohodol, že (konečne) začne venovať náležitú pozornosť klimatickej kríze, ktorá si vyžaduje výrazné znižovanie emisií skleníkových plynov. V uplynulých deviatich rokoch sa síce zmenilo v globalizovanom svete viac, ako by (sme) si mnohí želali, lenže práve riešenie tohto problému zostáva v nedohľadne. Presnejšie, klimatické záväzky sa rozplývajú ako ranná hmla.
Parížska klimatická dohoda pritom nestanovila ciele hmlisto, ale naopak veľmi jasne: globalizovaný svet musí prijať také opatrenia, aby globálna teplota v porovnaní s obdobím pred začiatkom priemyselnej revolúcie nenarástla do konca tohto storočia o viac ako 2 °C, ideálne nie viac ako o 1,5 °C. Za uplynulý rok však globálna teplota túto hranicu prekročila, a prebiehajúci rok bude zrejme v priemere ešte o čosi teplejší.
Jediná, iba teoretická šanca, ako udržať ambicióznejší klimatický cieľ, by bolo okamžite vypnúť globálnu ekonomiku a zastaviť používanie fosílnych palív. Áno, nemysliteľné. Čo je však ešte horšie, už takmer nemožným sa stáva aj udržanie menej náročného cieľa, teda aby otepľovanie neprekročilo do konca storočia 2 °C.
Prevládla apatia
Ak by človek sledoval iba mainstreamový mediálny priestor, asi by mu unikla informácia, že vedci identifikovali nebezpečný jav, ktorý nazvali „kolapsom uhlíkového sinku“. Ide o to, že v doteraz najteplejšom roku 2023 došlo k náhlemu dramatickému poklesu schopnosti suchozemských ekosystémov pohlcovať oxid uhličitý. Jednou z príčin boli rekordné požiare v Kanade. Tento rok v Kanade zatiaľ zhorel „iba“ Jasperov národný park, najväčší národný park v Skalnatých horách v Alberte, a jeden z pokladov nielen kanadskej prírody.
V doteraz najteplejšom roku 2023 došlo k náhlemu dramatickému poklesu schopnosti suchozemských ekosystémov pohlcovať oxid uhličitý.
Médiami nepovšimnuté zostáva aj dramatické vysychanie ikonických eukalyptov v Tasmánii a na západnom pobreží Austrálie, keď ani stromy špecializované na prežívanie v extrémne suchých a teplých podmienkach nedokážu odolávať zhoršeným klimatických podmienkam. Rekordné sucho hlási aj západná Amazónia; rekordné záplavy, rekordy denných aj nočných teplôt, rekordné vlny horúčav sú už také časté, že za väčší záujem verejnosti už ani akosi nestoja. Áno, s ustupujúcim javom El Niňo sa ľuďom, živočíchom aj prírode od niektorých extrémov uľaví, ale len na relatívne krátku chvíľku.
Sme teda v situácii, že otepľovanie sa namiesto spomaľovania zrýchľuje. Namiesto toho, aby svet smeroval k postupnému znižovaniu globálnej spotreby fosílnych palív, neustále dosahuje nové výšiny. Klimatická agenda, ak nerátame nekonečné spory politikov v europarlamente o reálnosti a zmysle Green Dealu, prakticky zmizla z médií aj verejnej diskusie. Nahradila ju agenda „bezpečnosti“, čo v prevažujúcom newspeaku našich mainstreamových médií značí potrebu ďalšieho drastického navyšovania výdavkov na zbrojenie so zdôvodnením: lebo Rusko. Tu sa už, na rozdiel od Green Dealu, málokto zamýšľa nad jej zmysluplnosťou. Všeobecne platí: čím viac zbraní, čím drahšie a čím rýchlejšie, tým lepšie.
Zmenili sa v EÚ priority?
Novozvolená predsedníčka Európskej komisie sa netají tým, že súčasnou prioritou pre ňu už nie je klíma, ale zbrojenie. V uplynulom roku teda v súlade s týmto trendom bola rekordná nielen teplota, ale aj objemy výdavkov na tanky, delá, náboje a rakety, ktoré museli chtiac-nechtiac zaplatiť európski daňoví poplatníci. Všetky tri superveľmoci (USA, Čína a Rusko) obnovujú svoj jadrový arzenál, Nemecko má k dispozícii rakety schopné zasiahnuť za 2–3 minúty Moskvu (ide, samozrejme, o obranný a odstrašujúci potenciál), Ukrajina dostala lietadlá schopné niesť jadrové hlavice, nuž a Rusko v rámci tej istej filozofie vyvíja takisto čoraz nebezpečnejšie a účinnejšie zbrane. Kam to asi tak môže viesť?
V tejto situácii, okrem iniciatívy Viktora Orbána, rýchlo zmetenej v Bruseli zo stola, nepočuť zo starého kontinentu zásadnejšie volanie po upokojení tohto čoraz viac hrozivejšieho stavu, najnebezpečnejšieho od čias druhej svetovej vojny. Naozaj niet inej cesty? Obzvlášť nepochopiteľná je táto slepota a hluchota k budúcnosti nášho kontinentu, ktorý sa ľahko môže stať bojiskom (za záujmy koho?) zo strany EÚ, ktorá sa zrodila ako čisto mierový a ekonomický projekt. Namiesto neutrálnej či ešte lepšie mierotvornej pozície sa Európa vedená Bruselom už dávno stala aktívnou stranou vojenského konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou. Bez mandátu väčšiny ľudí, ktorí v Európe žijú. A bez hlbšieho pochopenia príčin, ktoré k tomuto krvavému konfliktu viedli.
Nuž, a aj to málo verejných zdrojov, ktoré mohli a mali ísť na skutočné (nie kozmetické) riešenia klimatickej krízy a vývoj nových technológií (za všetky spomeňme stále len efemérnu jadrovú fúziu), končí vo vreckách majiteľov a akcionárov zbrojných korporácií po celom svete.
Kto si dnes ešte spomenie na Paríž?
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.