Venezuela je stále akýmsi symbolom. Pred 20 rokmi, za vlády Huga Cháveza, bola považovaná za vzor ľavicovej politiky. Tento model USA nemilovali – a vyvinuli veľké úsilie, aby chávizmus znemožnili. Konflikt spočíva v zdrojoch ropy a plynu. Venezuelu od konca 90. rokov charakterizuje silná vnútorná a vonkajšia polarizácia, a platí to aj pre prezidentské voľby.
Úradujúca hlava štátu Nicolás Maduro tradíciu chávizmu využíva vo vlastný prospech. Národná volebná komisia ho pár hodín po uzavretí volebných miestností a po sčítaní 80 % hlasov vyhlásila za víťaza volieb s 51,2 % hlasov. Opozičný kandidát Edmundo González Urrutia získal 44,2 % hlasov. Žiadne podrobné výsledky sa nezverejnili. Údajne to nebolo možné pre hackerský útok.
Nesúhlas opozície aj ľavice
Prezidentské voľby vo Venezuele prebiehajú elektronicky. Na účely kontroly sa však hlasy zaznamenávajú aj na papieri. To znamená, že systém je skutočne odolný voči neoprávnenej manipulácii – ale len v prípade, ak sa zverejnia volebné spisy. Národná volebná komisia ich však nezverejnila. Po niečo vyše týždni ich postúpila na posúdenie Najvyššiemu súdu. Tento postup vyvoláva silné pochybnosti o správnom sčítaní hlasov.
Medzinárodné ceny ropy začali v roku 2014 prudko klesať a prerástli do začínajúcej sa recesie. Severoamerické sankcie, ktoré sprísnila najmä Trumpova administratíva, ekonomické problémy výrazne zvýšili. Hrubý domáci produkt prudko klesol a inflácia sa miestami vymkla spod kontroly. Madurova vláda mala málo účinných opatrení na boj proti vážnej kríze. Postupne sama prešla na neoliberálnu politiku.
Reálny volebný výsledok z pohľadu opozície vyzerá úplne inak. Tvrdí, že získala prístup k približne 90 % volebných spisov a podľa nich získal kandidát González Urrutia 67 % hlasov, Maduro len 30 % hlasov. Opozícia vyzvala na protesty.
Už pred voľbami vládli v krajine ostré ťahanice. Rámcové podmienky na prezidentské voľby boli predmetom rokovaní medzi USA a Venezuelou. Počas rokovaní vláda USA mierne uvoľnila veľmi prísne sankcie proti Venezuele. Na rozdiel od niektorých predchádzajúcich volieb sa opozícia tentoraz na nich zúčastnila. María Corina Machadová pôvodne vzišla ako kandidátka z primárok opozície s 90 % odovzdaných hlasov. Je ekonomicky neoliberálna a pokiaľ ide o spoločensko-politické otázky, skôr konzervatívna.
V roku 2002 podporila pokus o puč proti Chávezovi. Opozícia teda čiastočne má pučistickú minulosť. S odvolaním sa na formálne dôvody Machadová nemohla kandidovať. Náhradným kandidátom pravicovej opozičnej aliancie sa stal diplomat Edmundo González Urrutia. Machadová však zohrala ústrednú úlohu v samotnej predvolebnej kampani. Zatiaľ čo pravicová opozícia mohla aspoň navrhnúť kandidáta – hoci nie kandidátku, ktorú chcela – pre ľavicové opozičné sily to neplatilo. Najvyšší súd masívne zasiahol do Komunistickej strany (PCV), ale aj iných ľavicových strán, ktoré nedávno kritizovali Madurovu politiku ako neoliberálnu. Maduro sa očividne obával straty hlasov ľavice.
Ropná monokultúra
Maduro sa od ľavicových začiatkov chávizmu vzdialil, hoci jeho symboly v predvolebnej kampani hojne využíval. Od roku 1998 bol najprv Chávezovým poslancom, potom ministrom a po jeho smrti v roku 2013 sa stal prezidentom. V prvých rokoch mal chávizmus jasné politické a sociálne akcenty. Nová ústava vytvorila nové možnosti politickej participácie, no zároveň rozšírila právomoci prezidenta. Iniciovali sa mnohé sociálne programy a chudoba sa výrazne znížila. Vďaka tomu sa chávizmus stal populárnym medzi chudobnejším obyvateľstvom.
Široká sociálna politika sa financovala z vtedajších prekypujúcich príjmov z exportu ropy. Chávezova vláda posilnila štátnu kontrolu nad produkciou ropy a rozšírila vplyv štátu v ekonomike. Objavili sa aj prvé kapitálové záujmy spojené s chávizmom – alebo tzv. bolívarským projektom – a Chávezova vláda vyvinula aj vážne úsilie o diverzifikáciu ekonomiky. V tom však nebola konzistentná. Jednostranná závislosť od exportu ropy a plynu zostala.
To si vyžiadalo daň. Medzinárodné ceny ropy začali v roku 2014 prudko klesať a prerástli do začínajúcej sa recesie. Severoamerické sankcie, ktoré sprísnila najmä Trumpova administratíva, ekonomické problémy výrazne zvýšili. Hrubý domáci produkt prudko klesol a inflácia sa miestami vymkla spod kontroly. Madurova vláda mala málo účinných opatrení na boj proti vážnej kríze. Postupne sama prešla na neoliberálnu politiku.
Stará a nová buržoázia
Privilegovaným prístupom k štátnemu aparátu vznikla nová buržoázia. Hovorí sa tomu bolívarská buržoázia – skrátene „boliburžoázia“. Za Madurovej vlády sa do sveta biznisu naplno zapojila aj armáda. To vysvetľuje, prečo vojenské vedenie po nedávnych voľbách podporilo Madura. Ekonomika sa stabilizovala a stará a nová buržoázia sa zblížili. Životné podmienky sú veľmi nerovné. Aby si Madurova vláda pripútala chudobných, rozdávala potravinové balíčky. Maduro zrejme počítal s tým, že so zdanlivým návratom k „normálnosti“ možno vyhrať aj voľby.
Vládny tábor a pravicová opozícia sa už v sociálno-ekonomických otázkach neodlišujú, len v geopolitických. To sa prejavilo aj v medzinárodných reakciách na voľby. USA vyhlásili, že uznajú Gonzáleza Urrutiu za víťaza volieb. Hovorca ministra zahraničných vecí Matthew Miller však uviedol, že USA ho „zatiaľ“ neuznajú za prezidenta. Po posledných voľbách západné krajiny dočasne uznali za prezidenta opozičného politika Juana Guaidóa, ktorý sa vyhlásil za dočasného prezidenta (v skutočnosti antiprezidenta).
Experiment sa však skončil debaklom. Je otázne, či sa bude opakovať. Vlády EÚ zaujali kritický postoj k výsledkom volieb. Vlády Číny a Ruska Madurovi zablahoželali, vlády Latinskej Ameriky sú rozdelené. Pravicové vlády Argentíny či Ekvádora podporujú opozíciu. Krajiny ako Kuba, Nikaragua a Bolívia, ktoré sú historicky vystavované silnej destabilizácii zo strany USA, sú na Madurovej strane. Stredoľavé vlády Brazílie, Kolumbie a Mexika požadujú zverejnenie volebných spisov a chcú sprostredkovať debatu medzi venezuelskými konfliktnými stranami. Stoja tak pred náročnou úlohou.