Extrémny individualizmus – to je dôsledok liberalistického prístupu: „(Sociálny) štát je zlý vlastník“. Lebo sociálny štát „mrhá prostriedky“ na iné veci ako je tvorba zisku. Podľa prívržencov neoliberálneho kapitalizmu je jediným zmyslom akejkoľvek ekonomickej činnosti produkovanie zisku.
Každý raz bude starý
Ako človeka, ktorý pracoval na Klinike geriatrie v UNB v oblasti sociologických problémov starnutia a staroby, ma znepokojuje prístup k seniorom a vnímanie výšky dôchodkového zabezpečenia v starobe. Táto téma sa stala lakmusovým papierikom, či sa politik aspoň štylizuje do roly sociálne uvedomelého, alebo jednoznačne preferuje záujmy biznisu. Liberálny kapitalizmus sa celkom otvorene pokúša eliminovať sociálny a solidárny rozmer v spoločnosti. Často s argumentom „nech sa každý o seba postará sám, štát chceme minimalistický“.
V každom prípade by úlohou politikov malo byť hospodáriť dlhodobo udržateľne, aby vyšlo na dôchodky aj ďalším generáciám. Teda tým, ktoré prispievajú na dôchodky súčasným penzistom. Nie riadiť sa heslom „po mne potopa“, ako to robia niektorí politici. Ak bude totiž naša krajina neúmerne zadlžená a vydrancovaná, vyženieme z nej aj posledných schopných. Slovensko potrebuje menej populizmu a viac rozumu. Menej populizmu a viac reforiem, čo podporujú zvyšovanie zamestnanosti, zlepšovanie sociálnej situácie rôznych vrstiev spoločnosti, slobodné podnikanie, efektivitu štátu a samospráv, kvalitné vzdelávanie.
Vráťme sa ale k dôchodcom. Áno, z pohľadu kapitalistu možno už nevytvárajú hodnoty. Ale náš život nie je len o chvíľkovom bytí. Žijeme oveľa dlhšie, a preto je dôležité myslieť na budúcnosť. Aký vzťah a akú úctu prejavujeme dnešným seniorom? Aké podmienky pre nich vytvárame, aby v nich nielen prežívali, ale viedli stále plnohodnotné životy, tak sa raz naši potomkovia budú správať k nám.
Nebolo by vhodné zmeniť Zákonník práce tak, aby bolo možné dohodnúť si prácu hoci len na dve hodiny denne (bez odvádzania daní a odvodov)? Myslím si, že kvalite života by prospelo, keby človek aj vo vyššom veku mohol niečo robiť (ak by chcel) a mohol by si tak prilepšiť. Otázku životnej úrovne dôchodcov by som neriešil len výškou dôchodkov. Životnú úroveň neurčujú len veci, ktoré sa dajú kúpiť. Mnoho sa dá riešiť aj určitými výrobkami a službami, ktoré by mali dôchodcovia zadarmo alebo s výraznou zľavou. Spoločnosť by to stálo menej (len výrobné náklady) a dôchodcovia by mali vyššie benefity (predajná cena).
Aká by mala byť výška dôchodku
Pri reforme dôchodkového systému sa treba zamerať najmä na príjmovo najslabšie skupiny. Bohatí majú veľa možností, aby sa mohli „o seba postarať sami“. Štát by mal poskytovať takmer rovnostársky základný dôchodok. Bohatí majú veľa možností, aby si dobrovoľne našetrili na prilepšenie – napríklad prostredníctvom tretieho piliera, dobrovoľného doplnkového dôchodkového sporenia. Zabezpečenie fungujúceho dôchodkového systému, ktorý musí byť – moderne povedané – trvalo udržateľný, by malo patriť medzi priority akejkoľvek politickej garnitúry. Aj tej pravicovej či liberálnej.
Nebolo by vhodné zmeniť Zákonník práce tak, aby bolo možné dohodnúť si prácu hoci len na dve hodiny denne, bez odvádzania daní a odvodov? Kvalite života by prospelo, keby človek aj vo vyššom veku mohol niečo robiť, ak by chcel, a mohol by si tak prilepšiť.
Bolo by žiaduce, aby sociálna politika na Slovensku vydržala aspoň jedno desaťročie. Dôchodky nie sú všetko, čo môže štát pre dôchodcov urobiť. Dobrý nápad sú napríklad cestovné lístky zadarmo alebo rôzne zľavy do múzeí a na podujatia. Štát by mohol bez problémov dať dôchodcom aj nulovú sadzbu DPH tam, kde sa to dá urobiť adresne. Napríklad za bývanie, elektrinu, vodu alebo komunikačné služby.
Dôchodok by mal byť v princípe v takej výške, aby pokryl životné náklady. Má význam, aby systémovo (masovo) dôchodcovia ešte na niečo sporili alebo splácali pôžičky? Z ekonomického hľadiska by „základné“ dôchodky mohli byť vypočítané tak, aby pokryli bežné mesačné náklady a ostala by aj malá suma na sporenie (na nepredvídané výdavky, rekreáciu). Všetky peniaze z dôchodkov by sa ešte v danom roku mali vracať do ekonomiky ako tržby niekoho ekonomicky činného.
Životné náklady dôchodcov by pomohlo výrazne znížiť podstatné zlepšenie kvality podpory zdravia a zdravotnej prevencie. To by znížilo náklady na liečbu, respektíve spotrebu liekov.
Dôchodky vnímam ako dividendu od spoločnosti. Ľudia celý život pracovali na budovaní spoločnosti a v svojej mzde dostali len malú časť toho, čo vytvorili (napríklad učitelia, zdravotníci, sociálni pracovníci). Skúsme premýšľať o dôchodkoch a dôchodkovom systéme v širšom rámci, celospoločensky, filozoficky, nie iba úzkoprso, makroekonomicky.
Autor je riaditeľom IPRB / Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.