Zjednodušenú preto, lebo ani médiá, ani opozícia nepredložili alternatívne ideové predstavy, ako by mal v tomto prípade rezort kultúry fungovať. Celá kritika sa zúžila na personálne otázky a frázy o nezávislosti kultúry. Frázy sú to najmä preto, lebo s výnimkou oslabenia samosprávnosti Fondu na podporu umenia nedošlo v oblasti kultúry k žiadnym systémovým zmenám.
Pokračovanie pravicovej politiky
Médiá a opozícia v podstate ani nemohli žiadnu alternatívu ponúknuť. Lebo to, čo urobilo ministerstvo kultúry, je realizovaním pravicovej politiky, ktorá ovládla celý verejný sektor už pred viac ako desaťročím a postupne rozložila zvyšky samosprávnosti, napríklad aj v akademickej sfére.
Terajšie protesty paradoxne neprebehli, keď sa menia pravidlá hry, ale len keď sa menia ľudia na vedúcich postoch. Princípom neoliberálnej pravicovej politiky je zvyšovať politickú kontrolu nad zmenšujúcim sa balíkom určeným pre verejný sektor. Personálne výmeny nemenia pravidlá hry. Zvláštne je, že médiá aj súčasná opozícia mlčia pri zmene pravidiel hry, ale sústreďujú sa na symboly, ktoré sú pre nich dobrým marketingovým tovarom.
To, ako politika Ministerstva kultúry SR pokračuje v predchádzajúcej pravicovej politike, vystihol aj novodosadený riaditeľ Slovenskej národnej galérie v uniknutom zázname z jeho diskusie so zamestnancami SNG. Ideálny stav by podľa neho bol, „keby ministerstvo kultúry nič nefinancovalo, ale SNG by si vedela zarobiť na seba sama". Vtom prehovoril celé desaťročia pestovaný kult neoliberálnej politiky, vyhlasujúcej všetky verejné a nekomerčné služby za zbytočné, dokonca až darmožráčske. Prekvapuje len, že to kritizujú tí, ktorých emblémom sú identické heslá a kult vlády manažérov.
Protesty v nesprávny čas a k nesprávnej téme
Vnímavého pozorovateľa muselo prekvapiť zapojenie sa akademikov a odborárov do viac alebo menej klišéovitých vyhlásení k súčasnej spoločenskej situácii. Najmä preto, že keď sa počas predchádzajúcich vlád súčasnej opozície menili zásadné pravidlá hry v akademickej sfére, ktoré v podstate zrušili samosprávny charakter verejných vysokých škôl a čiastočne aj Slovenskej akadémie vied, vtedy len vydali pár neškodných vyhlásení. Ani odborári nehovorili o už aj dovtedy existujúcich katastrofických pracovných podmienkach pre pedagógov na vysokých školách.
Každý, kto dlhšie pracuje v akademickej sfére, na vysokých školách či v SAV, už desaťročia počúva výroky o potrebe zarobiť si na seba od vedení rezortov, predstaviteľov inštitúcií, od politikov (najmä pravicových) a od mienkotvorných novinárov. Zmeny vo vysokoškolskom zákone, ktoré takmer dôsledne zrušili samosprávnosť a dali ministrovi školstva ako nejakému feudálovi do rúk cez ľudí v správnych radách kompetencie určovať personálnu a strategickú politiku univerzít, prešli pred vyše dvoma rokmi bez zásadnejších protestov. Dokonca aj za masívnej propagandy veľkej časti médií a aj mnohých akademikov, ktorí dnes bojujú proti „arogancii moci“.
Nie je to súčasná vláda a ani SNS, kto tu zaviedol ideológiu potreby manažerizmu vo všetkých sférach verejného života.
Tí, čo vytvorili takmer feudálne podmienky, keď sú vo verejných inštitúciách manažéri dosadzovaní zhora v podstate majiteľmi súkromných firiem, neberú sa vážne ani akademické slobody a stále pretrvávajú výnimky v Zákonníku práce umožňujúce sa legálne a bez zdôvodnenia zbavovať nepohodlných (politicky alebo len na základe osobných sporov) či neposlušných pracovníkov, teraz zvolávajú ľudí do ulíc na obranu demokracie. Ich demokracie feudálno-manažérskeho strihu.
Otázkou naozaj je, prečo tí, čo aktívne presadzovali manažerizmus, oslabovanie demokratickej samosprávnosti a menili systém posilňujúci moc ministrov, protestujú práve teraz, keď sa žiadne zásadné systémové zmeny nedejú. Fond na podporu umenia, kde došlo k oslabeniu samosprávnosti, no nie k zavedeniu cenzúry, ako mnohí mylne opakujú, je asi jedinou zásadnou systémovou zmenou. No len sa približuje modelu, ktorý bol na vysokých školách zavedený už pred pár rokmi.
Vláda manažérov
Nie je to súčasná vláda a ani SNS, kto tu zaviedol ideológiu potreby manažerizmu vo všetkých sférach verejného života. Aj súčasný minister školstva, ktorý pokračuje v neoliberálnej politike školstva minulých pravicových vlád, sa stal známym politikom práve vďaka predstave, že je dobrý manažér. Na čokoľvek. Na zdravotníctvo, teraz na školstvo. Možno práve teraz nikomu v opozícii a médiách tento dobrý manažér neprekáža, lebo je stelesnením vládnucej ideológie.
Ministerstvo kultúry novovymenovaného riaditeľa SNG prezentovalo ako „manažéra a odborníka na stabilizáciu organizácií a ich rozvoj“. Presne s takýmito slovami bola nedávno transformovaná SAV na systém pracovísk, ktoré majú byť riadené manažérmi a generovať zisk. Rovnako sa takéto heslá využívali pri novelizácii vysokoškolského zákona, keď sa zlikvidovala akademická samosprávnosť. Nie náhodou má novovymenovaný riaditeľ SNG skúsenosti aj zo SAV, kde je politika vlády manažérov a pracovísk ako firiem presadzovaná už desaťročia. Rovnaké heslá panovali aj v sfére športu a v podstate aj v kultúre. Aj súčasný minister vnútra na odvolanom riaditeľovi SND oceňoval najviac práve jeho manažérske schopnosti.
Jazyk kultúry manažerizmu, rovnaký, aký zažívajú v akademickom svete radoví zamestnanci už roky, vystihla aj súčasná ministerka kultúry, ktorá zopakovala klasické manažérske heslo: „Nikto z nás nemá stoličku až do svojej smrti.
Je bežné, že je človek vo svojej funkcii a potom v tej funkcii nie je.“ Zopakovala ho aj pri tom, že ide o demokratické rozhodnutie vymeniť ľudí na niektorých postoch. Presne takéto dôvody využívajú vedúci funkcionári v akademickom svete pri rôznych čistkách, zbavovaní sa nepohodlných ľudí, ale presadzovaní nedemokratických rozhodnutí.
Budúce ticho?
Systém, ktorý robí z vedúcich pracovísk, rezortov a rôznych kultúrnych inštitúcií feudálov, svojvoľne rozhodujúcich o prežití ľudí na pozíciách, nezaviedla ani SNS, ani súčasná vláda. Keď sa len nedávno zavádzal tento feudalizmus, bol oslavovaný ako nástroj očisty a odstránenia zabetónovaných neschopných. Podľa logiky, aká tu teraz panuje, môžeme očakávať, že ak dôjde k využitiu tých kompetencií súčasného alebo budúcich ministrov školstva, ktoré im dali nad vysokými školami, môžeme očakávať protesty.
Lebo keď sa im tieto kompetencie dávali, boli to „najlepšie manažérske opatrenia“. A odborári budú aj naďalej mlčať o výnimkách zo Zákonníka práce pre pedagogických pracovníkov na vysokých školách, ktorí si touto výnimkou zaslúžili, že ich je možné z pracoviska vyhodiť ľahšie ako účtovníčku, celkom bez udania dôvodu.