Olympijský oheň síce už pred viac ako týždňom dohorel, no pachuť umiestnenia Slovenska v medailovej bilancii spolu s Pobrežím Slonoviny, Albánskom, Zambiou a Tímom utečencov u Slovákov očakávajúcich výsledky pretrváva. Ale prečo? Keď sa rovnako ako štátu venujeme športu, kultúre, školstvu, medicíne, inováciám, vede… logicky nemáme výsledky ani v športe, takisto ako ich nemôžme mať napríklad v školstve, kde naša najlepšia univerzita je na 661. mieste… Jednoducho nemôžete sa štverať po rebríku bez rúk a očakávať že budete na streche prvý.
Kde sme 35 rokov po revolúcii? Dobehli sme už konečne vyspelý západ? Sme aspoň na jednej úrovni s Čechmi či Poliakmi?
Ale čo keby sa organizovala olympiáda politikov, ako by obstáli naši ministri v konfrontácii so svetom? Ako by obstála ministerka Šimkovičová v disciplíne svetová kultúra, čo úradník Machala v disciplíne všeobecné znalosti planét? Aby sme boli féroví, pozrime sa ako by si v minulosti počínal exminister zdravotníctva Krajčí v disciplíne manažovanie pandémie. A akoby sme dopadli vo veslovaní v disciplíne K2 na 500 metrov ak by v lodi vesloval tandem Sulík-Matovič? Rozhádali by sa meter po štarte a na 50 metri by jeden z lode vystúpil…
Je to len fikcia – ale nie je naozaj čas, aby sme sa systematicky začali venovať tomu, ako môžeme ako krajina dosahovať úspechy? Kým ostatní pracujú, my strácame čas rýpaním sa v zbytočnostiach. Možno už na jeseň ako jediný na svete prídeme s tým že jedine u nás pandémia nebola. Celý svet pravdepodobne nezastane a nebude sa zaoberať našimi prevratnými zisteniami.
Kde sme 35 rokov po revolúcii? Dobehli sme už konečne vyspelý západ? Sme aspoň na jednej úrovni s Čechmi či Poliakmi? Kým vo Varšave vyrástol najvyšší mrakodrap v Európe my máme „unikátnu“ cyklotrasu odnikiaľ nikam v centre Bratislavy.
Obdivujeme v rakúskych dedinkách s 500 obyvateľmi nerezové bazény, tobogány a pokosený trávnik, kým v hlavnom meste na Zlatých pieskoch v 89-tom zastal čas. Poľské Zakopané ponúka služby ako v Alpách, my si na najkrajšom mieste Tatier postavíme rozpačitú vyhliadkovú vežu. Snažíme sa byť extra a pritom nezvládame častokrát ani základné veci. Sme kilometre od toho aby sme sa rozhodovali, či lepší riaditeľ národného múzea alebo galérie bude ten, čo k nám priviedol vernisáž Warhola a Picassa alebo ten, čo Maneta či Moneta.
A čakajú nás veľké výzvy, problémom 20. storočia bola ropa, problém 21. bude voda. Máme bohatstvo v kvalitných podzemných vodách a v budúcnosti môžme byť bonitnou krajinou, kto z politikov nás na takéto podstatné výzvy pripraví?