Zdá sa, že nadšené prijímanie tvorcov domácich dôchodkov sa v týchto krajinách končí. Prednosť má racionálna redukcia počtu imigrantov, lebo, povedané menej vznešene, čo je veľa, to je veľa. Odkiaľ pramení táto nová zmena myslenia?
Ľudia migrujú, veď vždy migrovali. Len nie tak vo veľkom ako dnes. Aj Slovensko zasiahlo niekoľko vĺn emigrácie. Boli sme vždy vďační, ak nás niekde prichýlili, a celkom ochotne sme sa prispôsobovali potrebám jazyka, kultúry alebo novým zvykom. Možno aj preto je pre viacerých Slovákov nepochopiteľné, že niektorí migranti sa neraz na nových územiach správajú tak, akoby si ich chceli podmaniť. Vlády európskych krajín sa často pokrytecky tvária (ich pohľad sa už mení), že majú všetko pod kontrolou, lenže masívne protesty svedčia skôr o opaku.
Prečo ľudia odchádzajú navždy odtiaľ, kde sa narodili, kde to najlepšie poznajú, kde majú rodičov, priateľov, známych, lásky i v prachu zachované šľapaje ich prvých krokov? Je to naozaj také vážne, že sa v tom ich domove už nedalo vydržať, alebo ide o rozmar, prípadne o ich manipuláciu niekým, kto na tom zarába a zneužíva nešťastie druhých?
Chápeme frustráciu tých, čo sa rozhodli ujsť. Z ľudského i kresťanského hľadiska by sme im mali pomôcť. Ale ľudia majú pocit ohrozenia vlastnej identity.
Z médií, ale aj priamo od utečencov sa dozvedáme, čoho všetkého je človek schopný. Z mnohých vojnových ohnísk je naozaj najlepšie jednoducho ujsť a zachrániť si holý život. S ohľadom aj na ekonomickú migráciu však silnejú názory, že najlepšie by bolo pre všetky strany, keby utečenci ostali tam, kde sú, s cieľom pomôcť im zvládnuť situáciu, ktorá ich z vlasti vyhnala. Tomu sa pravdepodobne nedá vyhnúť. Inak Európa celú situáciu proste nezvládne.
My Slováci sme nie priamo zodpovední za biedu Afriky alebo za boje na Blízkom východe. Chápeme frustráciu tých, čo sa rozhodli ujsť. Z ľudského i kresťanského hľadiska by sme im mali pomôcť. Ale ľudia majú pocit ohrozenia vlastnej identity. Naša identita je slovanská, európska a kresťanská. To znamená, že ten, kto k nám príde, by nás nemal uvádzať do rozpakov tým, že nám prináša svoju vieru a zvyky, ale snažiť sa pochopiť a vnímať tie naše, prispôsobiť sa im. Ak hosť začne vnucovať veľmi nástojčivo svoje obyčaje, tak je to známkou nepochopeného postavenia hosťa ku hostiteľovi, čo nutne vedie k obranným postojom na oboch stranách. A vzniká napätie. To, ktoré teraz sledujeme napríklad v Británii.
Politici prostých ľudí obviňujú, že nechcú prijať utečencov. V tom odmietnutí sa však skrýva prirodzená obava z neprispôsobenia sa migrantov a možných následkov, ktoré politici spravidla nevedia riešiť. Ľudia v nich stratili dôveru. To nie je tak, že by sme imigrantom nechceli pomôcť a priori. Len im treba povedať, čo sa od nich vyžaduje.
A to je problém. Isteže každý má právo na svoje vierovyznanie, reč, zvyky a prístup k životu. Lenže pokiaľ je na návšteve alebo sa u hostiteľa dokonca rozhodne zostať, mal by prijať pre neho nové zvyky, reč i obyčaje. Zmyslom imigrácie by mala byť postupná integrácia prišelcov, ale nie na úkor občanov štátu (republiky), či relativizovaním náboženstiev a rušením obyčají. To sa v mnohých očiach môže vnímať ako rozpínanie, ktoré vždy vyvoláva prirodzenú obrannú reakciu (často aj vojenskú).
Téza o všeobecných ľudských právach imigrantov môže tak ľahko a neúmyselne byť príčinou mnohých skrytých, ale aj otvorených napätí. Paradoxne potom vedie k neželanému rozvracaniu Európy. Prečo sa myšlienky, ktoré vedú k obrane „pôvodného obyvateľstva“, občanov republiky, sa hneď považujú za rasistické, ultraradikálne, fašistické, neonacistické? Nepodceňujme fakt, že ľuďom sú blízke asi preto, lebo sa cítia ohrození. Je čas zamyslieť sa nad týmito skutočnosťami, inak sa situácia úplne vymkne z rúk.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.