Ak je to dnes spôsobené nielen hĺbkou konfliktu vo vnútri spoločnosti, ale aj vznikom sociálnych sietí, pred 80 rokmi, v lete 1944, bola absencia priestoru na verejný dialóg o rôznych alternatívach vývoja spoločnosti spôsobená represívnou politikou štátu.
Zásadný národný záujem
Na druhej strane bolo Slovenské národné povstanie nielen vyústením tohto konfliktu, na konci ktorého stálo zničenie dovtedajšieho poriadku fašistického režimu, ale aj priestorom pre nové formulovanie národného záujmu. Hoci aj v súčasnosti jednotliví politickí predstavitelia tento výraz radi opakujú s bombastickým pátosom, národný záujem nie je niečo, čo existuje mimo spoločnosti, mimo vôle občanov a ich súhlasu. Inak povedané, národný záujem nie je objektívne existujúca kategória, je to spoločná priorita naprieč politickými tábormi. Zrejme nie je možné očakávať jednomyseľný súhlas, ale v tomto prípade musí existovať súhlas drvivej väčšiny politických aktérov, strán, záujmových skupín i občanov.
Pod pojmom národný záujem môžeme rozumieť konsenzuálne ponímanú predstavu o zásadných otázkach vnútropolitického a zahraničnopolitického smerovania spoločnosti, charaktere jeho režimu, ale aj percepcii vonkajších rizík. Ako konštatoval pred viac ako desiatimi rokmi český politológ Petr Kratochvíl z Ústavu medzinárodných vzťahov, prinajmenšom to platí v štáte, ktorý nepredstavuje abstraktnú entitu oddelenú od občanov. Osobitne vážne je to v prelomových momentoch, akým bol august 1944, ale aj v štátoch, ktoré iba budujú svoju identitu, čo je aj prípad súčasnej Slovenskej republiky.
Štáty, ktorých elity neboli schopné sformulovať „národný záujem“ tak, aby bol predmetom širokej zhody v spoločnosti, skončili buď v občianskych vojnách, v diktatúrach, alebo prestali existovať.
Štáty, ktorých elity neboli schopné sformulovať „národný záujem“ tak, aby bol predmetom širokej zhody v spoločnosti, skončili buď v občianskych vojnách, v diktatúrach, alebo prestali existovať. Bol to prípad medzivojnového Rakúska, kde v konflikte socialistov a klerikálov zvíťazili nacisti a pripojili štát k nacistickému Nemecku, ale aj Bieloruska, ktoré pred tridsiatimi rokmi v prvých a posledných slobodných voľbách v jeho dejinách ovládol Alexander Lukašenko, či Ukrajiny v rokoch 2013–2014.
V protifašistickom odboji a neskôr v Slovenskom národnom povstaní sa spojili sily, ktoré by za „normálnych“ okolností asi nemali veľa dôvodov spolupracovať. Napokon, nespolupracovali ani nikdy predtým a ani nikdy potom. Od konzervatívnejších národniarov, agrárnikov cez úzku vrstvu liberálnej inteligencie, sociálnych demokratov až po komunistov, ale aj umiernených protagonistov ľudáckeho režimu, dokázali v zásadnom momente sformulovať spoločné priority nielen pre kroky v najbližších dňoch a týždňoch, ale aj spoločnú predstavu o tom, ako by malo Slovensko vyzerať v budúcnosti.
Jedinečnosť Povstania
Spájala ich predstava Slovenska slobodného, ktorého občania budú sami rozhodovať o budúcnosti krajiny. Slovenska pluralitného, v ktorom budú vzťahy založené na rovnosti občanov bez ohľadu na politické presvedčenie, vierovyznanie či rasu. Slovenska, v ktorom nebudú samozvaní krikľúni rozhodovať, ako majú druhí ľudia žiť, aké knihy majú čítať či nebodaj na aké divadelné predstavenia môžu chodiť, nech by sa oháňali tými najušľachtilejšími pohnútkami. A napokon, súčasťou nimi ponímanej slovenskosti bola aj pripravenosť postaviť sa proti agresorovi, proti zlu, ktoré v danej dobe predstavoval nacizmus, ale aj jeho domáci slovenskí pomáhači.
Mnohé konkrétne predstavy, ktoré boli v uvedenom období sformulované, zlyhali, mnohé z očakávaní sa nenaplnili a azda sa ani naplniť nemohli. Napriek tomu, že samotné Povstanie bolo vojensky potlačené, politicky zmenilo podobu Československej republiky natoľko, že návrat k predmníchovskému centralizmu či k predstavám jednotného československého národa už nebol možný. Práve vďaka SNP a inštitúciám, ktoré počas neho vznikli, mohla vzniknúť Slovenská republika najprv ako súčasť federatívneho Československa a v roku 1993 ako samostatný štát. Dnešné Slovensko, jeho hranice i medzinárodná legitimita sú natoľko spojené so SNP a s výsledkami druhej svetovej vojny, že v súčasnosti jeho význam nespochybňujú ani tie sily, ktoré ešte začiatkom 90. rokov mali pochybnosti, či 29. august má byť štátnym sviatkom.
Naopak, tí, čo Povstanie spochybňujú, sú podľa všetkých prieskumov verejnej mienky v marginálnom postavení. Rovnako dôležité je však uvedomiť si, že aj vo vnútornej politike sú hodnoty, ktoré predstavovali minimálny konsenzus jeho iniciátorov a účastníkov, nosnými princípmi slovenskej štátnosti aj v súčasnosti a podmienkou jej úspešného naplnenia. Práve na ich základe by sa mal budovať konsenzus či už v otázkach vnútornej politiky, ale aj zahraničnopolitického smerovania krajiny.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.