Po týždni si pripomíname udalosti Slovenského národného povstania (1944) – hrdinného vzopretia sa autoritatívnemu režimu a prvého pokusu o zmier medzi súperiacimi politickými frakciami. A desať dní spomienok uzatvára Deň ústavy Slovenskej republiky – dokumentu, ktorý mal vytýčiť demokratickú budúcnosť Slovenskej republiky, no stal sa „pomníkom“ osobných preferencií politických strán.
Ukradnuté Povstanie
Spomienky na SNP sú späté najmä s hrdinským – hoci márnym – odporom časti slovenskej spoločnosti voči nacistickým okupantom a ich domácim kolaborantom. Povstanie bolo povstaním proti neslobode. Povstaním, ktoré malo byť – podľa časti jeho reprezentácie – základom budúcej slobodnej spoločnosti. Vo svojej dobe bolo udalosťou, ktorá – spolu s odbojom juhoslovanských partizánov – ukázala, že odpor voči okupantom je možný v prípade, že cieľ – sloboda a demokracia – prevýši partikulárne záujmy jednotlivcov a politických strán.
Spomienky na SNP sú späté najmä s hrdinským – hoci márnym – odporom časti slovenskej spoločnosti voči nacistickým okupantom a ich domácim kolaborantom.
Štyri desaťročia bolo SNP prezentované iba ako akcia (česko)slovenských komunistov. Tí si po prevrate v roku 1948 ukradli Povstanie. Aby lúpež dokonali, boli ochotní politicky prenasledovať a popraviť viacerých účastníkov SNP, medzi nimi aj partizánskeho veliteľa Viliama Žingora. Komunistická interpretácia SNP z neho vymazala spomienku na pomoc západných spojencov a dôležitú prítomnosť a aktivity nekomunistického odboja, počnúc Karvašom po politikov Demokratickej strany Lettricha, Ursínyho a Joska.
Vianočná dohoda (1943) síce vytvorila základ politického zmierenia na Slovensku s cieľom poraziť nacistické zlo i to, ktoré sa stalo hnacou silou slovenskej politiky na konci 30. rokov 20. storočia, no pridlho ostala iba marginálnou udalosťou. Budovanie demokracie sa odložilo na neskôr.
Mráz prichádza z Moskvy
V noci z 20. na 21. augusta 1968 okupačné tanky Varšavskej zmluvy ukončili druhý pokus o demokraciu v Československu. Komunisti, ktorí sa pred dvadsiatimi rokmi chopili moci, a ktorí pochopili, že 50. roky boli obdobím temna a chceli sa vymaniť spod jarma Moskvy, sa pokúsili demokratizovať nedemokratický režim. Mráz prichádzajúci z Moskvy schladil nádeje v demokratické Československo.
Začiatkom augusta 1968 Vasiľ Biľak na istom WC v Bratislave ubezpečoval predstaviteľa ZSSR o oddanosti k Moskve. Výsledkom ubezpečovania bola invázia a okupácia, ktorá trvala viac než dve desaťročia. Čas „biľakov“, politikov bez škrupúľ, sa nepominul. Nejeden dnešný „krajčír“ sa vyznáva z lásky k bratským okupantom.
Biľak, Indra, Kapek, Kolder a Švestka, zoznam zradcov. Autorov tzv. pozývacieho listu, ktorý sa stal zámienkou na invázie z augusta 1968. Zoznam politikov, ktorí v honbe za mocou zradili vlasť a jej občanov. Na toto nesmieme zabúdať! Lebo aj dnes je slovenská politika plná tých, ktorí síce hovoria o mieri a o suverénnej zahraničnej politike, ale primárne svojou politikou zrádzajú svojich občanov, svojich spojencov a radi by takýto list zaniesli do Moskvy najradšej osobne.
Mečiarova ústava
Výsledok júnových volieb v roku 1992 a to, že Vladimír Mečiar a Václav Klaus sa rozhodli rozdeliť si Československo, predznamenalo, že nový štát, okrem vyhlásenia vlastnej zvrchovanosti, bude potrebovať právne ukotvenie demokratického systému. Demokracia hoci ako systém, ktorého „víťazstvo“ na začiatku 90. rokov považoval Fukuyama za dôkaz konca dejín, sa v priebehu rokov 1991–1994 postupne otriasal v základoch. Časť bývalých štátov sovietskeho bloku premárnila šancu na slobodnú budúcnosť a reinkarnovala duchov minulosti.
Na tejto trajektórii sa po januári 1993 ocitlo aj Slovensko. Ústava mala byť garantom, že tento proces nebude jednoduchý. Ústava sa stala základom charakteru systému, zdrojom ľudských a občianskych práv a určila vzťahy medzi štátom, politikmi a občanmi. Ústavu jej tvorcovia pripravili vo veľmi krátkom čase a tak sa, pochopiteľne, dopustili chýb. Tie vytvárali priestor na politické konflikty (nejasné postavenie prezidenta a vlády), stratu dôvery – či ohrozenie – v právny štát (postavenie prokuratúry, možnosť prezidenta zastaviť trestné konanie a pod.) a dokonca – v prípade nezvolenia prezidenta – nastolenie autoritatívneho režimu.
To sa nestalo. Ústavná zmena v roku 1999 zaviedla novú formu voľby prezidenta. Súčasne otvorila Pandorinu skrinku plnú partikulárnych záujmov politických strán a obskúrnych postáv slovenského parlamentu, ktoré chceli z ústavy spraviť „pomník“ svojich ambícií. V priebehu nasledujúceho štvrťstoročia čelila ústava viac než stopäťdesiatim snahám o zmenu z čoho viac než stovka pripadla na obdobie po roku 2013.
Všetky tri udalosti tvoria podstatu formovania charakteru nášho štátu. V pozitívnej aj v negatívnej rovine. Mali by sme z nich čerpať ponaučenia. Už len preto, aby sme sa z nich poučili. Poučili z toho, že ak premárnime šancu, ďalšia nemusí len tak ľahko prísť.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.