Je to téma, ktorá už niektorých traumatizuje. Jednak preto, lebo je náročná a plná sporov, ale aj preto, lebo je veľmi nešťastne komunikovaná z viacerých strán. Masy sa boja jej dosahov na peňaženky a politici jej dosahov na preferencie.
Vďaka aj za to, že ju uznávajú
Znie to zvláštne, ale môžeme vládu pochváliť za to, že potrebu konsolidácie verejných zdrojov aspoň uznáva a pripravuje sa na ňu. Absurdné? Trochu áno, ale treba vnímať, že sú tu politici, ktorí takúto potrebu neuznávajú. Niektorí by našu zadlženosť ešte zvýšili s poukázaním na to, že aj niektoré iné európske krajiny ju majú vyššiu – a vysoko prekračujú všeobecne prijímanú hranicu pre verejný dlh vo výške 60 % HDP.
A skúsme si predstaviť, že konsolidácia má pokračovať ešte ďalší rad rokov. Každý rok hľadanie opatrení, konflikty a traumy. Bolo by namieste niečo v procese zmeniť – a to v prístupe rôznych aktérov.
Takéto hranice sú, samozrejme, nedokonalé. Niektoré ekonomiky môžu mať problémy už pod ňou (tie slabšie a labilnejšie), iné ich nemusia mať ani vysoko nad ňou (napr. silní lídri vo výkonnosti). Vtesnanie parametrov ekonomiky pod takéto hranice nejakou konsolidáciou ešte neznamená, že sme už v pohode. Znamená to iba, že sme vzhľadom na veľkosť našej ekonomiky v nejakej všeobecne akceptovanej zóne nestability. Ale neznamená to, že sme vyliečení. Preto treba konsolidáciu brať ako záchranný manéver, ktorý povedie k odstráneniu akútneho problému, ale chronická choroba tu stále bude.
Kto za toto môže?
Existuje u nás vôbec vládna garnitúra, ktorá by netvrdila, že zdedila po tej predchádzajúcej štátnu kasu v katastrofálnom stave? Verejné zdroje a výdavky od vzniku SR nikdy neboli vyvážené. Akurát niekedy sa ich nerovnosť zmestila do akceptovateľných mantinelov, v iných obdobiach nie.
Sklon k nerovnováhe zdrojov a výdavkov je tu zakódovaný. Konkrétne vlády to „iba“ zvýraznili svojimi odbočeniami od rozpočtovej zodpovednosti. Niekedy to bolo vynútené mimoriadnymi okolnosťami, inokedy menej. Nedávno tu práve ustúpila vlna mimoriadnych okolností (pandémia, zmes kríz v období 2020 – 2022). Mimoriadne šoky ustúpili, mimoriadne obranné manévre hospodárskej a sociálnej politiky však nie.
Nastáva tu jav dobre známy z hospodárskych dejín: Je bežné, že po výraznom zvýšení verejných výdavkov (hoci aj pre mimoriadne šoky) sa tieto výdavky veľmi ťažko stláčajú späť. Na zvýšené výdavky sa nadviažu nové kapacity, zamestnajú ďalší zamestnanci, vznikne skupina osôb majúca z toho prospech – ťažko sa to potom okresáva späť do „normálu“. Pritom už aj ten „normál“ sa ukazoval ako problémový stav. A keď k tomu pridáme vlády, ktoré získavajú body u voličov populizmom, potom je to skutočne traumatizujúci proces.
Problém „predať to“
Pomerne ľahko sa technicky navrhujú a napočítajú konsolidačné opatrenia. Zjavne náročnejšie je v politických centrálach vymyslieť, ako sa to dá predať občanom, voličom. Sľubované nedotknutie sa životného štandardu občanov je mýtus. Vždy sa nájde kanál, ktorým sa to priamo alebo nepriamo preleje aspoň sčasti aj na obyvateľstvo.
Vidíme snahu zavesiť bremeno na podniky. A keď to potom podniky prenesú na občanov, nech sú ony vnímané ako tie „zlé“ a nie predstavitelia politickej moci. Pritom dáta hovoria, že v poslednom desaťročí mali podniky horší vývoj príjmov ako domácnosti. Podnikový sektor Slovenskej republiky mal najhoršiu tendenciu vývoja svojej rentability (miery ziskovosti) vo V4. Reči o nenásytných vysokoziskových podnikoch tak treba brať s rezervou. Tento argument by však veľa politickej popularity nezískal.
A skúsme si predstaviť, že konsolidácia má pokračovať ešte ďalší rad rokov. Každý rok hľadanie opatrení, konflikty a traumy. Bolo by namieste niečo v procese zmeniť – a to v prístupe rôznych aktérov. Samozrejme, je prirodzené, že vláda bude pod dvojitým atakom: na jednej strane bude tlak, aby konsolidovala. Na druhej strane, pri akomkoľvek návrhu konsolidačného opatrenia príde dávka kritiky, lebo vždy sa to niekoho nepríjemne dotkne.
Ale celá táto debata sa dá viesť aj na kultivovanejšej úrovni – zo strany vládnej moci aj ostatných spoločenských aktérov. Obranou vládnej moci môže byť vierohodnosť a čo najvýraznejšie odpolitizovanie konsolidačného programu. A možno by to chcelo aj trochu inovácie do komunikačnej stratégie. Bolo by namieste okrem strašenia a vyhovárania sa na predchádzajúce garnitúry, na pravidlá EÚ, na nenásytné podniky a pod. pridať trochu pozitívnej argumentácie.
Primálo sa napríklad spomína, že upratané verejné financie zlepšia našu konkurencieschopnosť, dôveryhodnosť; že potom ľahšie a lacnejšie získame zdroje na nové rozvojové potreby, že pri ozdravených verejných financiách je väčšia šanca dosahovať vyšší rast ekonomiky, a teda rast príjmov, že to nerobíme pre nejaké limity nadirigované z EÚ, ale pre našu vlastnú prosperitu.
Ak sa pojem konsolidácia nebude spájať iba s ohrozením a traumou, ale aj s pozitívnymi očakávaniami, možno sa to ľahšie spoločensky strávi.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.